Liek lásky || H. S.

⇢ ˗ˏˋ 𝔓𝔦𝔞𝔱𝔞 𝔨𝔞𝔭𝔦𝔱𝔬𝔩𝔞 ࿐ྂ

✍︎ May 1899

Keď sa v sobotu ráno zobudím, prvé, čo mi prebehne hlavou, je, že som sa dlho tak skvelo nevyspala. V noci bolo príjemné teplo a aj keď bolo počuť dažďové kvapky dopadať na strechu, moju myseľ to upokojovalo. Po nekonečno dlhých myšlienkach na knižnicu ktoré mi nedali zaspať som za upokojujúcich dažďových kvapiek zaspala. Lejak trval celú noc a keď sa pozriem von z okna, malé kaluže pred domom a vodná para pri rieke Temžy na mňa vykukuje z rozsiahlej diaľky. Predsa len, v Londýne prší takmer neustále, takže by som si mala začať čo najskôr zvykať. Keď sa mi ešte nechce ísť dole, zoberiem si jednu z kníh a začnem ju čítať. Snažím sa sústrediť, no myšlienky na Philipa a na náš konflikt, ma stále nenecháva úplne pokojnú. Síce to je o nejakej medicíne a aj keď ma to zaujíma, škvŕkanie v bruchu ma prinúti postaviť sa z vyhratej postele a urobiť si rannú hygienu. Pred zrkadlom si zapletiem jednoduchý vrkoč a ihneď po tom, ako sa oblečiem, zídem dole na raňajky. Ráno v jedálny stretnem len tetu s otcom, ako sa rozprávajú a pravdepodobne majú už dávno po raňajkách. 

„Konečne si vstala! Už som ťa išla zobudiť, takmer by sme zameškali naše plány." Teta žiari radosťou a ja radšej pomlčím, že som už bola dávno hore. Skôr ma ale zaujmú jej plány, do ktorých som zahrnutá a o ničom neviem. 

„Aké plány?" Sadnem si za stôl a pani Adamsová mi z kuchyne prinesie tanier. Na stole sú vajíčka, palacinky a čaj. Nakoniec sa rozhodnem pre sladké raňajky, ktoré som už dlhú dobu nemala. 

„Keďže v pondelok nastupuješ do práce, napadlo ma previezť ťa trochu Londýnom." Teta dobromyseľne zatlieska rukami a jej reakcia ma poteší.

„Bolo by skvelé popozerať si to tu, dokiaľ nepracujem," odpoviem jej nadšene a s chuťou sa zakusnem do palaciniek a privriem oči nad tou senzáciou. 

„To, že budeš pracovať, neznamená, že si nemôžeš popozerať Londýn. Je to tu krásne a bola by škoda, keby to taká mladá duša ako ty nevidela." Teta si sadne za stôl a vysmiatu tvár presunie na môjho otca. „William, ty by si o tom vedel rozprávať, nie?"

„Ty si bol v Londýne, oci?" Prekvapene zdvihnem obočie a dokiaľ jem palacinky a popíjam čaj, teta ho s odpoveďou predbehne: „No jasné že bol! On tu... Spoznal aj tvoju matku."

Spozorujem, ako teta sklopí pohľad a otec skamenie. Chápem ich, smrť mojej matky musela otriasť celou rodinou. Niekedy mi je ľúto, že som ju nepoznala. Maximálne na fotografiách, keď bola mladá.

„To muselo byť pekne romantické. Koľko rokov ste tu žili?" Mierne zakloním hlavu od zvedavosti a pomaly dojedám dnešné raňajky. 

Otec zaryte mlčí a keď sa zapozerá na tanier pred sebou, vypustí: „Žili sme tu asi 10 rokov." Krátko na to sa na mňa pozrie a napije sa zo svojho čaju.

„A ako ti je, oci? Cítiš sa dnes dobre?" usmejem sa a tiež si odpijem zo svojho čaju, ktorý ma hreje na prstoch. S otcom sme včera ani nemali možnosť porozprávať sa. Boli sme uťahaní z cesty a po čase stráveným s tetou v salóniku som nechcela nič iné, len posteľ.

„Cítim sa pomerne dobre. To bude asi z toho vzrušenia a nostalgie, že tu som opäť po dlhom čase," odpovie a jeho milí úsmev mi zlepší dnes náladu. Dnešné ráno je zatiaľ skvelé. 

„Tak! Vychystajme sa a vyrazme. Nech dnes všetko postíhame." Bridget ma vytiahne na nohy a postrčí ma dopredu.

„A s kým tu budeš ty, oci?" Zastavím sa v pohybe a otočím sa na otca. ktorý sedí sám pri jedálenskom stole.

„Pôjdem si na chvíľu oddýchnuť a potom príde Cameron, takže sa nemáš čoho báť. Len si to uži," zamáva mi a keď si ho ešte raz premeriam nedôverčivým pohľadom, tak prikývnem a idem vedľa Bridget do chodby.