Liek lásky || H. S.

⇢ ˗ˏˋ 𝔓𝔯𝔳𝔞 𝔨𝔞𝔭𝔦𝔱𝔬𝔩𝔞 ࿐ྂ

✍︎︎ April 1899

„Drahá Bianca!

Sme veľmi rady, že máme takúto možnosť, vidieť sa po toľkých rokoch. V Londýne ostávame natrvalo, takže Váš príchod nebude žiaden problém. S Bridget Vám pomôžeme najviac, ako sa dá. Ako si písala, veľa vecí nemáte, a preto nebude problém s prepravou. 21. 5. 1899 k Vám okolo poobedia príde koč, ktorý Vás odvezie k nám. Pokiaľ Vám niečo nevyhovuje, neváhajte nám napísať. Všetky podrobnosti Vám vysvetlíme na mieste. Tešíme sa na Vás.

S pozdravom Tvoj strýko Cameron a teta Bridget."

Dočítam posledný riadok nahlas a vo svojich dlaniach zovriem kúsok papiera silnejšie. Po dočítaní listu miestnosť upadne do ticha, ktoré je následne prerušené silným zakašlaním. Z inštinktu privriem oči, no ihneď ich otvorím, keď počujem slabé nadýchnutie.

„Nemám slov, Bianca. Je to od nich veľmi pekné, no nie som si istý, či to pomôže. Nechcem, aby si pre mňa išla nejako ťažko pracovať, to predsa dobre vieš." Otcov chrapľavý hlas sa dostane do mojich ušných bubienkov a zanechá za sebou nepríjemné pocity. Trocha sa pomrvím na mieste a zahľadím sa na otca, ktorý sedí oproti na svojom kresle. V jednej sekunde mi v hlave behajú rôzne myšlienky, ako ho presvedčiť, no na druhej strane ma brzdí hlas, ktorý mi našepkáva, aby som v rýchlosti nepovedala hlúposť, ktorá by ho od tohto všetkého odradila. Váhavo pozriem do jeho jasno modrých očí, ktoré ma s kľudom pozorujú.

„Otec, chápem tvoje obavy, no dobre vieš, že nám to môže z veľkej časti pomôcť. Už sme sa o tom rozprávali. Cameron by mňa, ako jeho neter, určite neposlal pracovať do ťažkých podmienok a ty to dobre vieš. Londýn je mesto, ktoré nám toho môže veľa ponúknuť a pre mňa je najvyšší čas ísť niekde pracovať. Pracoval si toľké roky dosť, teraz je rad na mňa." Jeho studené ruky chytím do tých svojich a úprimne mu hľadím do očí. Klamala by som, ak by som povedala, že nie som z toho všetkého vystresovaná. Počas všetkých tých dní čakania práve na tento list sa vo mne prestriedalo niekoľko nepríjemných pocitov. Od nervozity, nespočetne obáv, až po frustráciu.

Preto, keď teraz hladím do jeho nerozhodných očí, moja pozitívna myseľ zatieni všetky zlé myšlienky a sústredia sa na jedno, vzbudiť v mojom otcovi rozhodnosť a istotu. Rozhodnosť, aby vedel, že som rozhodnutá a stojím si za tým, aby si aspoň z časti myslel, že to myslím vážne a prijala som na seba všetku zodpovednosť. Istotu, aby vo mne videl jeho oporu. Aj keď som sama neistá, budem si istejšia, keď budem vedieť, že mi verí. Potláčam nechcené myšlienky na to, že by som ho mohla sklamať. Nemôžem myslieť na takéto veci a pripúšťať si ich blízko k telu, pretože by ma už dávno ponorili na dno.

„Dobre vieš, dcérka moja, že mi na tebe a Philipovi veľmi záleží. Nechcem, aby si sa ty alebo on trápili kvôli mne. Mám svoje roky a nie som schopný sa o seba postarať sám. A aj keď som možno spôsobil veľa trápení, chcem, aby si sa mala dobre. No a keď je Londýn miesto, ktoré ťa môže urobiť šťastnou a zaistiť ti dobrú budúcnosť, tak to môžeme skúsiť." Stisk mi opätuje a na jeho tvári sa objaví malý úsmev. Tieto slová, ktoré vysloví, vo mne zažali plamienok veľkej nádeje. Uvedomím si, že všetky tie dlhé debaty ktoré sme s otcom viedli celé dni, nakoniec stáli za tento uvoľňujúci pocit. Bez váhania sa k nemu nakloním a objímem ho. Jeho slabé ruky chytia môj pás a hlavu si položím na jeho rameno. Objímame sa naozaj dlho, bez slov. Mierne pootvorím oči, keďže som ich počas objímania zatvorila a s úsmevom sa odtiahnem.

„Ďakujem, že mi veríš," zašepkám takmer nečujne a hlboko mu hladím do očí.

„Komu inému by som mal veriť viac, ako tebe a Philipovi?" Hlas ma tiež tichý a jeho palec pohladí moje líce.

„Chvalabohu, že si spomenul Philipa. Idem mu napísať list a o všetkom ho informujem. Donesiem ti čaj?" Postavím sa a sklopím pohľad k jeho očiam. Keďže je päť hodín, čaj o piatej nesmie chýbať, hlavne po takejto debate, ktorú sme s otcom viedli pred chvíľou.

„Má právo to vedieť, pozdrav ho. A čierny čaj by bol skvelý," odpovie mi na otázku, no ihneď na to sa miestnosťou opäť ozve ťažký kašeľ. Usmejem sa na neho, aby vedel že som v poriadku, a prejdem do našej malej kuchynky.

Pripravím čaj pre otca a aj pre seba. Pomedzi čakania na čaje, ktoré sa lúhujú, nechávam svojim myšlienkam voľný priechod. Pôjdeme do Londýna. Do najväčšieho mesta v celom Spojenom kráľovstve. Je to neuveriteľné a vzbudzuje to vo mne úžasný adrenalín spojený so zvedavosťou. Je to tam tak krásne historické, ako sa hovorí? Sú tam teplé a voňavé kaviarne, ako sa o nich píše v novinách? Je Big Ben naozaj taký veľký, ako ho opisujú novinári? Mám v hlave nespočetne veľa otázok, no na ani jednu nemám odpoveď.

Som zvedavá, čo na to povie môj brat Philip. Verím, že s tým nebude mať žiaden problém. Ja mám dvadsať rokov, on má dvadsaťtri, on cestuje po svete a snaží sa aspoň niečo zarobiť, prečo by som nemohla aj ja? Pretože som žena? Okrem adrenalínu vo mne Londýn vzbudzuje veľkú zodpovednosť. Pokiaľ mi môj strýko nájde prácu, budem zarábajúci človek. Zoberiem na seba veľkú zodpovednosť a budem sa snažiť, aby sme sa s otcom mali dobre a Camerona s Bridget veľmi nezaťažovali.

Keď sú čaje vylúhované, opatrne ich chytím do rúk, aby som nič nevyliala a idem s nimi pomaly do obývačky. Keďže sa otcovi ťažko chodí, často sedí na svojom kresle a číta si. Či už noviny, ktoré prinesiem, alebo knihy, ktoré donesie Philip zo svojich ciest. V tomto prípade to bola tentokrát tá prvá možnosť. Otec pokojne číta noviny a keď som sa pozriem bližšie, vidím, že si číta článok o tom lieku. Za dnes ten článok čítal snáď štyrikrát, no nečudujem sa mu, ja som na tom bola pred niekoľkými dňami podobne. Ešte v ten deň, kedy som pila čaj u Mary a čítala z tých novín, som večer ten článok čítala snáď stokrát. Následne som o tom ihneď povedala otcovi, ktorý to musel chvíľu spracovať a nakoniec napísala strýkovi, ktorý nám dnes odpísal s pozitívnou odpoveďou. Boli to zdĺhavé dni rozmýšľania, presviedčania a trpezlivosti, ktoré ale predsa len zatiaľ priniesli nejaké ovocie.

„Tá suma je naozaj veľká." Mierne ma zaskočí, keď otec náhle prehovorí. S čaju si mierne usrknem a pozriem sa na neho. Uprene sleduje článok pred sebou a krúti hlavou. „Pokiaľ sa nemýlim, chcela si ísť napísať list Philipovi, tak kľudne choď. Čaj si v pokoji vypijem sám."

Viem, že mi tým chce opatrne naznačiť: „Choď prosím preč, chcem byť sám." A keďže ho v tomto úplne chápem, v tichosti sa postavím s čajom v ruke a odídem do svojej malej izby.

Vedľa mňa napravo stojí skriňa, ktorá bola mojej prababky, keď ešte žila, práve preto si ju vážim a každý raz obdivujem jej historickú krásu. Je naozaj mohutná, zo silného dreva a okolo nej sa krásne vynímajú ornamenty vyrezané v ich dvierkach. Drevo je poctivo vyzerané a jej veľkosť pôsobí zastrašujúco. Trocha ďalej, stále napravo, je môj stôl, ktorý mi otec vlastnoručne urobil. Urobil ho aj Philipovi, no moje drevo vyzerá na pohľad trocha svetlejšie ako to jeho. No a na naľavo, presne oproti písacieho stola, vidím svoju posteľ. Má veľmi pekné, hnedé obliečky, ktoré mi ušila babka na moje desiate narodeniny. Moja babka mi ušila kopu vecí. Či to boli šaty s peknými volánmi, krásne obliečky, alebo košieľku na spanie, ktorú som milovala až dovtedy, dokiaľ som z nej nevyrástla.

Mierne sa preberiem zo spomínania a zasadnem za svoj písací stôl. Vyberiem si papier a plniace pero a začnem bez rozmýšľania písať.

Drahý Philip!

Ani si nevieš predstaviť, čo sa za posledné dni udialo. V dobrom zmysle! S otcom sa máme dobre, kašeľ vôbec neustúpa, no pred niekoľkými dňami som našla riešenie. Cameron, mi napísal na moje narodeniny list. Tvrdil, že sa rozhodli usadiť v Londýne. Neviem, či sa to k tebe dostalo, alebo nie, no vláda ide schvaľovať liek a liečbu proti dusivému kašľu. Tento liek, ktorý môže otca zachrániť, nie je lacný, a preto som si spojila dve a dve dohromady. V máji sa budeme spolu s otcom sťahovať do Londýna. Strýko mi pomôže nájsť si prácu a sumu za ten liek zarobím. Znie to šialene, no nemám na výber. Je to skvelá šanca na lepšiu budúcnosť pre nás. Verím, že si za a že to berieš v poriadku. Dúfam, že sa máš dobre a si zdravý. Ľúbime ťa.

S pozdravom Tvoja sestra Bianca a Tvoj otec William.