Liek lásky || H. S.

⇢ ˗ˏˋ 𝔖𝔦𝔢𝔡𝔪𝔞 𝔨𝔞𝔭𝔦𝔱𝔬𝔩𝔞 ࿐ྂ

✍︎ May 1899

„Pekný deň, pán Styles," prehovorím so značne unaveným hlasom no snažím sa ho čo najviac zamaskovať. Keď si na seba hádžem kabát a pripravujem sa na hustý dážď za oknami knižnice, stočím hlavu k jeho náhlej vete:

„Príďte zajtra o siedmej." Nevrlosť a podráždenosť v jeho hlase sa nedá neprepočuť, a aj keď ma moja zvedavá stránka premáha opýtať sa ho prečo, radšej si zahryznem do jazyka a prikývnem.

„V poriadku," odpoviem kľudne a keď sa ešte niekoľko sekúnd pozerám na neho, ako sa jeho telo bez kabáta presúva bez jediného slova do svojej kancelárie, tak skonštatujem, že jeho pozornosť už dávno nie je venovaná mne, ale papierom, s ktorými mi svojrázne zabuchne dvere rovno pred nosom. 

Vzdychnem si a aj keď sa snažím nájsť na dnešku niečo pozitívne, hrom, ktorý sa mi dostane do ušných bubienkov, zanechá na mojej pokožke husiu kožu a fakt, že tu nemám dáždnik, nie je bohvieako upokojujúci. Na sekundu mi napadne, či nebude lepšie, popýtať si od pána Stylesa dáždnik. No jeho nálada a fakt, že by mi mohol skaziť už aj tak pokazenú náladu, ma donúti otvoriť hlavné dvere a stretnúť sa zoči voči dažďu. Zaseknem sa na mieste, keď je dážď von snáď sto krát horší, ako vyzeral dnu, a naokolo nie je ani ducha. Ešte viac sa pritúlim ku kabátu a vkročím do toho škaredého počasia.

Na prvýkrát, kedy sa kvapky stretnú s mojou pokožkou, sa moje zuby nekontrolovateľne roztrasú a zatnem pästi a pokračujem ďalej. Okolo mňa sa premáhajú studené kvapky v nekonečných intervaloch, až mám na sekundu pocit, akoby sa strhla obloha a ja som jediná, pod ktorou sa Zem rúca. Privriem oči a snažím sa pozerať na cestu, ktorá sa mi zahmlieva. 

Akoby počasie pochopilo môj dnešný deň a snažil sa mi ho ešte viac pripomenúť. Kvapky sú ako moje slzy, ktoré som sa snažila dnes niekoľkokrát zahnať. Hromy akoby boli ostré slová, ktoré sa mi dnes zapichli do hrude ako ostré nože. A všadeprítomná tma je ako moja hlava. Nenachádza sa v nej nič rozumné. Všetok rozum odišiel v dnešné ráno ihneď po stretnutí pána Stylesa a ostatných. 

Studený dážď po niekoľkých minútach už ani necítim a aj keď som premočená na kosť, začnem si mierne užívať vodu, ktorá sa mi leje z vlasov aj z oblečenia. Akoby na chvíľu vedela zmyť všetky problémy. Veď predsa, po daždi vždy vyjde slnko, no čo keď sa to moje slnko ešte na nejakú dobu ukrylo a zatiaľ sa v mojom živote nestihlo ukázať?

Aj keď ma začínajú štípať oči a bez váhania nimi klipkám, neviem odhadnúť, či som naozaj vypustila slzy, alebo to je iba dážď, ktorý mi steká po lícach. Keď ale uvidím mne známy veľký dom s kvetmi na okne a schody vedúce k dverám, pošúcham si oči a svojimi krokmi rýchlo zdolávam schody. Zaklopem na dvere a až keď sa dostanem pod striešku, zacítim ostrú zimu, ktorá prejde mojim telom. Zuby sa mi rozdrkocú a netrpezlivo podupkávam nohou o zem.

„Oh bože, ste celá premočená!" Pani Adamsová ku mne rýchlo prebehne a bez ďalších slov mi vyzlečie kabát z trescúcich rúk a rukou ma popoženie dopredu. 

„Posaďte sa pred krb, musí vám byť poriadna zima. Prinesiem vám teplý čaj." Keď sme ešte boli v dedine, zopár krát som bola obeťou silného dažďa, a tak ma mierne prekvapí, že mám takúto obsluhu. Čaj som si dávala málokedy a väčšinou málo dreva v malom krbe nebolo dostatočné na zohriatie. No keď priložím ruky k teplému a veľkému krbu v obývačke, privriem oči nad tou príjemnosťou. Pretože som dnes nemala najlepší deň, horká šálka čaju od pani Adamsovej ma veľmi poteší. Moje zuby sa prestanú drkotať a keď sa za mnou zjaví pani Adamsová s dekou a čajom, pomyslím si, že takýto luxus som nikdy nemala a tak trocha sa kvôli tomu začínam cítiť previnilo.