Liek lásky || H. S.

⇢ ˗ˏˋ 𝔖𝔦𝔢𝔰𝔱𝔞 𝔨𝔞𝔭𝔦𝔱𝔬𝔩𝔞 ࿐ྂ

✍︎ May 1899

Pondelkové ráno bolo oproti sobotňajšiemu príšerné. Aj keď som mala celý víkend nabitý program a nemala som pomyslenie na pondelok, v noci to bolo veľmi intenzívne. Myšlienky na knižnicu mi nedali spať.

A keď sa práve teraz pozerám na seba do zrkadla, moje unavené oči túžia po dlhšom spánku, rozmýšľam, či sa proste nevrátim späť do postele a nezaspím. Táto myšlienka mi prejde hlavou ako ľahký, niekoľko sekundový vietor. Ihneď sa rozplynie a nahradí ho nadšenie. Usmejem sa na seba a vyčistím si zuby. Na svojich vlasoch si dám záležať a zapletiem ich do upraveného vrkoča. Malé pramienky nechávam voľne rozpustené, no aj napriek tomu vlasy vyzerajú úhľadne. Keď sa vraciam späť do izby, zameriam sa na skriňu, v ktorej je od soboty krásne a nové oblečenie. Aj keď ma víkend zmohol, bolo úžasne stráviť tieto dva dni niečím novým a aspoň na chvíľku zabudnúť na problémy okolo.

Pre dnešný deň si zvolím krémovú blúzku, so zlatým ornamentom okolo krku. Slabo hnedá skladaná sukňa sa k nej perfektne hodí a keď sa finálne oblečiem, páči sa mi, ako pôsobím. Akoby som v zrkadle nepôsobila ako mladé, ustráchané dievčatko, ktoré sa schováva za mamičkinou sukňou. Vyzerám ako mladá a sebavedomá žena, ktorá vie, čo chce. A to sa mi páči. Brošňu, ktorú mám po svojej nebohej matke, si pripevním na blúzku a s hrdím pocitom schádzam schody, kde ma už víta pani Adamsová s raňajkami.

„Pán Brown zašiel do svojej spálne, no ihneď sa tu dostaví," informuje ma pani Adamsová potichu, keďže celý dom spí, a keď si na tanier naložím vajíčka so slaninou, strýkove kroky na schodoch ma ubezpečia, že schádza dole a že ma v tom nakoniec nenechal.

„Dobre ráno, Bianca." Strýko pokýve hlavou a keď sa neusadí k stolu, ale povie pani Adamsovej, aby mu priniesla kabát, pohnem si s jedlom, aby na mňa zbytočne nečakal. Hodím do seba raňajky a utekám ku dverám. „Pripravená?"

Jeho otázka pred dverami, kedy sa obúvame a obliekame do kabátov, ma donúti zdvihnúť zrak. „Verím, že áno."

Celú cestu peši smerom ku knižnici mám stiahnutí žalúdok a chvalabohu ma strýkove otázky o tom, čo sme s tetou robili cez víkend, rozptýlia. Keďže som strýka celý víkend nezastihla tak, aby som sa ho mohla opýtať na nejaké otázky, využijem príležitosť, že sme sami a začnem sa pýtať: „Strýko, je pravda, že je táto knižnica vyhradená len pre mužské pohlavie?"

„Presne tak." Pokýve hlavou a ja svoj zrak upriem na cestu. Snažím sa premýšľať, no zároveň dávať pozor na cestu, aby som si zapamätala smer pre budúcnosť. No zatiaľ cesta nie je vôbec komplikovaná, keďže ideme len rovno popri domoch ľudí, ktorí sú práve z Londýna a z tejto časti.

„Takže predpokladám, že si v tejto knižnici niekedy bol." Jeho tiché „hm" mi potvrdí moje dohady, a preto neváham a spýtam sa opäť: „Takže predpokladám správne, keď poviem, že ženská noha v tej knižnice spôsobí menší... Ako to povedať, ošiaľ?"

„Nepredpokladáš správne, pretože jedna ženská noha v tej knižnici už pracuje."

Vypúlim oči nad jeho odpoveďou a zvedavo sa otočím k jeho tvári, keď vyhŕknem: „Ako to?"

„Asistentka knihovníka je dáma, ktorá tam už nejaké roky pracuje," pokrčí nedbalo ramenami a jeho pokojný postoj mi napovie, že tu ženu asi dobre pozná.

„Tá žena, ty ju p–"

„A už sme tu." V priebehu mojej otázky ma strýko neslušne preruší, no tentokrát právom. Bola som tak zaujatá konverzáciou o tej neznámej žene, že som si ani nevšimla, že stojíme pred ohromne historickou budovou. Moje ústa sa mierne pootvoria a nevedia, kde sa majú skôr pozerať. Či na študentov, ktorí vchádzajú a vychádzajú z knižnice, alebo na samotnú budovu, ktorá už z vonka svojou veľkosťou pôsobí dominantne a jej kompozícia spojená s malými vežami po oboch stranách, pôsobí nádherne.