Liek lásky || H. S.

⇢ ˗ˏˋ 𝔇𝔢𝔰𝔦𝔞𝔱𝔞 𝔨𝔞𝔭𝔦𝔱𝔬𝔩𝔞 ࿐ ྂ

✍︎ June 1899

Presne o týždeň si v tichosti v práci čítam noviny pred oficiálnym otvorením knižnice, keď ku mne odrazu nečakane príde hlas: „Bianca, pán Styles ťa volá do jeho kancelárie."

Keďže som tak začítaná do novinky ohľadom lieku pre otca, nečakám nikoho za mnou, a tak sa strhnem a kvapka vriaceho čaju, ktorý držím v ruke, ma nepríjemne popáli na koži.

„Au!" zhíknem nepríjemne a rýchlo si červené miesto pošúcham rukou a čaj dám ďalej od seba.

„Oh, nechcel som ťa vydesiť, si v poriadku?" Matthew ku mne zozadu dôjde a keďže sedím v kresle, kľakne si a chytí moju ruku do svojich rúk.

„Som v poriadku, len som sa trocha popálila, čože si to vravel?" odtiahnem sa a postavím sa a spolu so mnou aj Matthew.

Od toľkého šoku som aj zabudla, čo vlastne hovoril, takže keď sa na mňa Matthew zarazene pozrie, trocha sčervenám, no ihneď za tým mi pomaly povie: „Pán Styles si ťa žiada v jeho kancelárií."

Od nečakaného strachu sa mi dostaví husia koža po celom tele, až takmer zabudnem na pálivú škvrnu. Prehltnem guču v hrdle a ostýchavo sa opýtam: „Načo? Čo potrebuje?"

„To neviem, iba ma stretol na chodbe a prikázal mi, aby som ti povedal, aby si tam prišla. Bol celkom dosť napružený..." Žalúdok mi v tele urobí dva kotrmelce po Matthewovej poslednej vete a mierne sa mi zatočí hlava. Predstava, že tam opäť pôjdem a že to určite neskončí najlepšie, ma donúti sa na sekundu zamyslieť o tom, aby som otvorila veľké drevené okno vedľa mňa a bez váhania vyskočiť, než sa s ním stretnúť. No keďže je môj vedúci, nemám inú možnosť ako ísť do tej jeho prekliatej kancelárie.

„V poriadku, idem." Rezignovane pokývam hlavou a bez ďalších slov alebo pohľadov obchádzam a nechávam Matthewovu vysokú postavu za sebou.

Všimnem si, že sa moje dlane potia a keď idem dlhou chodbou, ktorej knihy vedľa mňa sú zoradené do radov, tak sa mi zrazu celková miestnosť zatočí, a zamyslím sa, čo strach môže spraviť s jednou osobou. Ja som takýto strach nikdy nemala, a preto takýto stav nedokážem nijako zastaviť. Snažím sa zhlboka dýchať a keď sa dostavím k známym dreveným dverám, rýchlo zaklopem a modlím sa, nech mám toto peklo dávno za sebou. Po vyzvaní do vnútra pomaly otvorím dvere a ostré ranné slnko ma na sekundu donúti zatvoriť oči, no ihneď ich otvorím, keď za sebou započujem hlboké odkašľanie.

„Dobrý deň, slečna Brownová," povie tvrdo slečna Hammiltonová, ktorú si všimnem ihneď po pánovi Stylesovi, keď zatvorím dvere a v tichosti sa postavím pred stôl. Prekvapí ma, čo tu robí slečna Hammiltonová, no nemám čas na polemizovanie, keďže sa ihneď za tým opäť ozve ostrý hlas: „Slečna Brownová, k všetkej úcte k vám, opäť som videla veci, ktoré by sa jednoducho v tejto knižnici diať nemali a žiaľ mi neostávalo nič iné, len to oznámiť pánovi Stylesovi."

Prejde mi mráz po celom tele, keď sa oproti mne slečna Hammiltonová otočí k pánovi Stylesovi, ktorý je opretý o stenu so založenými rukami a zamysleným výrazom v tvári, keď zrazu zdvihne hlavu a pozrie sa priamo na mňa.

„Viete, ja tu pracujem už dlhšiu dobu a samozrejme sa tu poznám s nejakými ľuďmi. Mám tu dokonca aj brata, ktorý sa mi na vás prišiel sťažovať. Váš tvrdý prístup k našim študentom ho veľmi zarazil, a preto mi to musel oznámiť. Dokonca aj ja som si to všimla, slečna Brownová. Niektorým študentom odpovedáte hrubo, bez úcty alebo niektorých dokonca donútite, aby sa na päte otočili a odišli z knižnice. Takéto správanie je podľa mňa vysoko neprístupné a môže to mať naozaj veľký dopad na budúcnosť tejto knižnice."