Liek lásky || H. S.

⇢ ˗ˏˋ 𝔖𝔢𝔰𝔱𝔫𝔞𝔰𝔱𝔞 𝔨𝔞𝔭𝔦𝔱𝔬𝔩𝔞 ࿐ ྂ

✍︎ August 1899

Dnes je druhého augusta, krásny slnečný deň. Prostredie v Londýne nie je výnimkou. Už od skorého pondelkového rána sa nad mestom nesie hrejivé slnko a atmosféra, ktorá dáva najavo, že leto je v plnom prúde. Slnečné lúče sa odrážajú na hladine Temži a prebudené vtáčiky si štebotajú medzi sebou. Ľudia vyšli do ulíc. Vytiahli klobúky, ženy jemné a tenké kusy šiat. Naokolo sa už v takýchto skorých ranných hodinách hemžia obchodníci, novinári a ľudia rôzneho druhu. Stromy, ktoré sú zasadené popri uliciach, sú nádherne rozkvitnuté a dodávajú atmosféru sviežosti a čerstvosti.

Inokedy by som sa ja, ako milovník letného počasia, radovala. No od rána ma príšerne bolí hlava a bolesť neustúpi ani vtedy, keď prekročím prach dverí, odhodlaná ísť prežiť ďalší deň v knižnici. Dnes sa cítim naozaj pod psa. Nevoľnosť a závraty ma sprevádzajú už od prebudenia. Necítim sa vo svojej koži a nechcem si ani predstaviť, ako to bude prebiehať v práci. Keďže sa chcem cítiť aspoň trocha komfortne, rozhodla som sa dnes popracovať na svojom výzore o trocha prehnanejšie. S vlasmi som sa dnes ľahko pohrala a vykúzlila si na nich jemný, ale za to reprezentatívny drdol, ktorý ma nijako nebude obmedzovať v práci. Aby to ale nebolo jednoduché, previazala som si okolo neho malú mašľu čiernej farby, aby na mojich zlatistých vlasoch vynikla. Jeden víkend sme sa s tetou prehrabovali v jej truhličke, v ktorej si uschováva všetky doplnky. Táto mašľa mi ihneď padla do oka a teta – aj keď som ju presviedčala, že ju nepotrebujem – ma donútila si ju uschovať a využiť v tomto počasí. Letné šaty, ktoré som sa ešte neodvážila až do dnešného dňa vytiahnuť von, majú dĺžku po kolená a sú tmavšej farby. Perfektne mi všetko ladí a uvedomím si, že je príjemné mať na sebe niečo, čo ma tenšiu vrstvu, ale čo zároveň pôsobí elegantne a upravene.

Prechádzam tak, ako každé ráno, okolo miestnych susedov, známeho detského ihriska, na ktorom sa už od skorého rána hrá zopár detí a do nosových dierok sa pomaly snažím nasať čerstvý osviežujúci vzduch. Započujem nepríjemný zvuk v mojom bruchu, ktorý značí hladovanie. Dnes ráno som totižto do seba nedokázala nič dostať. Neunikol mi starostlivý pohľad pani Adamsovej, ktorá mi chcela nabaliť niečo na cestu. Ja som to však zdvorilo odmietla a ubezpečila ju, že si na obedňajšej prestávke niečo dám. No len pomyslenie na jedlo mi momentálne vháňa nekontrolovateľnú nechuť. Nechcem ani rozmýšľať nad tým, čo urobím, keď tá prestávka naozaj príde.

Keď konečne dorazím k hlavnému vestibulu, zamierim k veľkým známym schodom. Tak ako každý deň, takto skoro ráno sa tu nachádza len hŕstka študentov. Matthewovi letmo zamávam rukou a on mi zamáva späť s úsmevom na tvári. Horko-ťažko zdolám schody a rozmýšľam, čo to na mňa mohlo prísť. Prečo sa cítim tak... Vyčerpane? Matne zaznamenám, že okolo mňa prejde akási postava.

„Niekto sa nám tu zle vyspal, nie tak, slečna Brownová?" Podpichovačný tón slečny Hammiltonovej ma mierne zaskočí a v tej rýchlosti k nej zdvihnem hlavu. Moje videnie sa zatočí.

„Aj vám prajem krásne ráno, slečna Hammiltonová." Nedám sa zastrašiť a pokračujem v ceste. Neotáčam sa za ňou a jej odpoveďou mi je len prihlúple odfrknutie.

Nevšímam si to a rýchlo odbočím do malej miestnosti. Okamžite si sadnem na kreslo a vložím tvár do dlaní. Celá horím. Ale tentoraz to nie je frustráciou alebo hnevom, ktorý mi spôsobila slečna Hammiltonová. Ju som už dávno pustila z hlavy. Horím preto, pretože cítim, že niečo nie je v poriadku. So mnou. Keď zdvihnem hlavu, aby som sa poobzerala po miestnosti, celý okolitý svet sa mi tak zatočí, že sa musím pridržať vedľajšieho stola. Toto bude zaujímavý deň.

-

Keď vypisujem poslednú kartičku dnešného dňa, príde mi, akoby som vypisovala ten najdôležitejší dokument na svete. Po jeho dopísaní sa mi tak uľaví, že už ani spýtavý pohľad Matthewa nedokážem vnímať pozorne.