Liek lásky || H. S.

⇢ ˗ˏˋ 𝔖𝔱𝔳𝔯𝔱𝔞 𝔨𝔞𝔭𝔦𝔱𝔬𝔩𝔞 ࿐ྂ

✍︎ May 1899

Celú cestu sa neviem vynadívať. Keďže je deň, počas cesty vidieť krásne domy, mestá, lesy a lúky. Počas niekoľko hodinovej cesty sa zastavíme s otcom v najbližšom hostinci, kde si dáme čaj a trocha sa zohrejeme. Hostinec taktiež vyzerá veľmi útulne a čaj, ktorý nám spravili, je naozaj veľmi chutný. Pokiaľ taký budú robiť aj v Londýne, nebudem sa vôbec sťažovať. Otec nie je unavený, čo ma mierne prekvapí, no môže to byť z náplavu vzrušenia z celej tejto cesty. A keď teraz opäť cestujeme a otec zaspí, mne behajú myšlienky na prácu a celkovo Londýn, pri ktorom už za chvíľu budeme. Trocha sa mi stiahne žalúdok z predstavy, že toto bude náš nový domov. Uvidím tetu Bridget a strýka Camerona, ktorých som nevidela už niekoľko rokov. Pamätám si, ako spoločne cestovali okolo sveta a niekedy, keď to mali po ceste, sa zastavili u nás. V tú dobu ešte otec nebol chorí. Zdržali sa aj niekoľko týždňov. Keď strýko s otcom preberali niečo ohľadom práce, mňa teta zobrala do vedľajšej miestnosti, uvarila nám čaje, a celé hodiny rozprávala o svojich zážitkoch z cestách. Opisovala mi módu v niektorých krajinách a aj zvyky, ktoré sa v našej krajine nepoužívajú, alebo sú už zastaralé. Jej zážitky ma vždy priviedli na iné myšlienky, až som nechcela, aby prestala rozprávať.

Aj keď nás otec učil správnej výchovy, postavenia a rôznych činností, ktoré sú v našom postavení prekvapujúce, teta Bridget to vždy vedela lepšie. Aj keď nám otec vždy doniesol nejakú knihu zaujímavostí alebo ako obstáť v dnešnej britskej spoločnosti ako žena s nižšej triedy, muži tomu nerozumeli tak ako ženy. To mi aspoň povedala teta, keď som bola menšia. A teraz už tomu chápem. Učila ma, ako sa správne rozprávať s mužmi, ktorí majú o mňa záujem. Vždy som mala v duchu otázku, čo im povedať, keď ja o nich záujem nemám. No nikdy som ju nevyslovila nahlas a v hlave si vymýšľala vlastné vety, ktoré ani nedávali zmysel. Keďže mi matka zomrela, keď som bola malé dieťa, teta mi ju nahrádzala každým smerom. V minulosti na mňa s mužmi netlačila, keďže som mala iba štrnásť rokov. No teraz, keď mám dvadsať rokov a muža nemám, bojím sa, že či to nezoberie vážne a nebude k nám volať rôznych mužov z rôznych kútov krajiny na večeru. A ak by k tomu došlo, čo hádam nedôjde, musela by som sa s tým usporiadať sama. Cítim, že nie som pripravená, vydať sa za niekoho. Ako som spomínala, je to naozaj odvážny krok na ktorý mám ja, trocha iný názor.

„Sme na mieste, slečna." Zdvorilý hlas kočiša ma rozpamätá a keď sa poobzerám, div mi oči nevypadnú z jamiek. Ako to, že som nevnímala cestu a prešla Londýnom bez povšimnutia?

„Otec, už sme na mieste." Otočím sa na spiaceho otca, ktorý po mojich slovách zmätene otvorí oči a porozhliada sa okolo seba.

Unavení vystupujeme z koča a keď sa ocitnem na tvrdej zemi, dvere pred nami sa otvoria a v nich zbadám dve stojace osoby.

„Bianca! William!" Teta Bridget sa ozve ako prvá a v kabáte zíde schody a uteká smerom ku nám. Ako prvého objíme otca, ktorý postáva vedľa mňa, a dokiaľ sa vítajú, ja si všimnem strýka, ktorý sa blíži mojim smerom.

„Bianca, moja zlatá." Keď je strýko pri mne, roztvorí náruč a silno ma vystíska.

„Veľmi rada vás vidím," poviem mu počas objímania a on ma zovrie silnejšie. No keď k nám pristúpi teta Bridget, strýko sa odtiahne a ocitnem sa v ďalšom objatí.

„Dievčatko moje, som taká rada, že si tu." Teta Bridget sa odtiahne a chytí mi tvár do dlaní. Mierne ma znervózni, ako pohľadom týka všade okolo mojej tvári. „Každým stretnutím si krajšia a krajšia!"

Usmejem sa na ňu, a keď ma pustí, poviem: „Ďakujem." Mám šancu si tetu konečne prehliadnuť a ihneď skonštatujem, že sa vôbec nezmenila. Blonďavé vlasy ma zozadu zopnuté, tvár príjemne vysmiatu a už ju konečne prevyšujem svojou výškou. Na sebe ma hnedý kabát a malé vrásky na tvári, keď sa usmieva, jej pridávajú na veku.