Liek lásky || H. S.

⇢ ˗ˏˋ 𝔍𝔢𝔡𝔢𝔫𝔞𝔰𝔱𝔞 𝔨𝔞𝔭𝔦𝔱𝔬𝔩𝔞 ࿐ ྂ

✍︎ June 1899

Hľadím na seba cez veľké zrkadlo, ktoré odráža moju postavu a pohľadom behám po svojej postave, akoby to bolo niečo nezvyčajné. Nezvyčajne to aj je, keďže sú moje vlasy rozpustené, ale sú upravené v jemných vlnách. Moje oči pozerajú na šaty, ktoré som nikdy pred tým nemala šancu držať v rukách, a teraz ich mám na sebe. Ich jemná červená farba na mne vynikne, jemná čipka ktorá sa javí po stranách mojich bokov, dlhočizná sukňa sa od pása rozprestiera na zem, až sa bojím, aby som sa o ňu nezachytila. Červené rukavičky si na seba opatrne nasadím, akoby som sa bála, aby sa mi nerozplynuli na rukách, a naďalej sa na seba pozerám v odraze.

„Vyzeráš ako bábika." Teta Bridget sa mi cez zrkadlo pozrie do očí a jej hrdý úsmev ma ubezpečí, že nevyzerám až príliš prečačkane a nevhodne. Predsa len, sama mi tieto šaty dala ušiť, takže odvďačiť sa jej môžem jedine tým, že s ňou na ten večierok pôjdem.

„Ďakujem," odpoviem slušne a so zamlčaným vzdychom sa otočím k tete a prejdem okolo nej. Snažím sa zamaskovať nervozitu a neistotu, a tak si rýchlo pripnem brošňu, ktorá patrila mojej nebohej matke a otočím sa na Bridget.

„Môžeme ísť," poviem rozhodne, aj keď taká vo vnútri vôbec nie som. Teta má na sebe tmavo modré šaty s väčším výstrihom a čipkou, ktorá dodáva šatám dojem bohatstva. Má cez seba prehodení tenký kabát, ktorý ma totožnú farbu s tmavo modrými šatmi. Biele rukavičky si elegantne nasadí na tenké ruky a vlasy, ktoré ma upravené v komplikovanom vrkoči, si mierne upraví a pozrie na mňa s nadšením pohľadom. Aj keď všetky tieto veci, ktoré má na sebe, môžu pôsobiť „až príliš", na človekovi, ako je ona, to jednoducho vynikne. Neskutočne sa jej to hodí, až na sekundu zapochybujem, ako sa môžem objaviť ja po boku takejto dámy.

Pani Adamsová nám zaželá pekný večer, a keď so zásterou okolo pása odchádza do kuchyne, v ten moment si prajem, aby som mohla zo seba strhnúť tieto šaty a skryť sa v kuchyni v spoločnosti sladkých koláčov a hlbokých debát s pani Adamsovou.

Aj keď je osem hodín večer, letný vzduch mi jemne pohladí červené líca. Koč s kočišom, ktorý stojí bezchybne pred dverami, mi padne do oka ako prvý a ihneď po tom aj ľudia, ktorí sa obšmietajú v uliciach a žijú si pokojný mestský život. Opatrne nastúpim s kočišovou pomocou, aby som nebodaj neroztrhla tak krásne šaty, a počkám na tetu, ktorá nastupuje ihneď po mne.

„Ah, tieto korzety sú snáď za trest." Bridget sa posadí vedľa mňa a vyčerpane si vydýchne. Zasmejem sa a prikývnem na súhlas, keďže aj môj korzet ma pri nejakých pohyboch nepríjemne tlačí. „Nie je to ďaleká cesta. Za niekoľko minút by sme mali byť tam."

„Je to veľký večierok?" zvedavo sa opýtam a popritom sledujem, ako londýnske ulice pomaličky podliehajú letnému večeru.

„Oh, asi áno. Naposledy, kedy tá istá rodina usporadúvala večierok, tvrdili, že pozvú iba pár ľudí. No ich dom je taký veľký, že sa im tam pokojne zmestilo aj sedemdesiat ľudí. Ich odhady a rozdiely medzi slovami málo a veľa sú akosi iné, ako to vnímajú normálni ľudia, a tak sa neboja pozvať ani cez sto ľudí."

„Oh bože, to je naozaj veľa ľudí na večierok..." poviem pobavene, no počet ľudí, ktorí by mali prísť na večierok, mi vo vnútri spôsobí skľučujúci pocit.

„Takéto večierky táto rodina usporadúva iba niekoľkokrát za rok, no pokojne tam prídu aj ľudia z iných miest. Keď tam raz bolo cez sto ľudí, niektorí ľudia museli stáť až vonku, pretože dnu nebolo miesta." Teta sa zasmeje a hlavu taktiež stáča von z koča, aby videla dianie vonku.

„To je... Zaujímavé," váhavo odpoviem, keďže neviem, čo mám na to povedať, a všimnem si, ako koč pomaly spomaľuje.

„A už sme tu! Pozri sa na ten božský veľký dom! Vždy som ho Anastazie závidela..." Teta mi rýchlo rukou ukáže na naozaj veľký dom v bohatej štvrti a keď si ho premeriam, na pohľad sa mi javí ako malý zámok, okolo ktorého sú ďalšie, ale menšie zámky.