Liek lásky || H. S.

⇢ ˗ˏˋ 𝔒𝔰𝔪𝔞 𝔨𝔞𝔭𝔦𝔱𝔬𝔩𝔞 ࿐ ྂ

✍︎ June 1899

„Slečna, nezmýlili ste si náhodou svadobný obchod s knižnicou?" Smiech jedného zo študentov ma donúti sčervenať po korienky vlasov a pozrieť sa na jeho hlavu, zahalenou klobúkom, na oči, ktoré sa ironický smejú, a na jeho hrdý výraz, ktorý si myslí, že to, čo povedal, bolo veľmi vtipné.

„Predstavte si, že nie. Neviem, či to tak vyzerá navonok, ale zatiaľ vnímam okolitý svet a viem, čo robím, pokiaľ ma pamäť neklame." Ihneď ako dohovorím, pozriem na neho kamenným výrazom a všimnem si, ako sa jeho oči rozšíria od šoku a úsmev mu zamrzne na ústach.

„Nečakal som, že to zoberiete vážne. Malo to slúžiť čisto ako nevinný vtip," odpovie mi po niekoľkých sekundách a jeho červené líca mi napovedia, že sa za to, čo urobil, cíti mierne trápne.

„A ja som nečakala, že niečo takéto práve vy pokladáte za vtipné," poviem stručne a keď dopíšem, s hraným úsmevom mu oznámim: „Nech sa páči. Nabudúce si robte takéto žartíky zo svojich kamarátov a nie z cudzích ľudí."

Jeho červená tvár a bleskový odchod ma mierne pobaví, no adrenalín v krvi ma povzbudí a s odhodlaním sa púšťam do ďalšej kartičky. 

„Viete, chcel by som sa vás niečo opýtať." Matthew vedľa mňa sa na mňa otočí.

„Do toho," usmejem sa a pokračujem v práci.

„Príde mi, že so sebou skvelo vychádzame a ja by som vás rád spoznal viac. Nechceli by ste ísť niekedy na prechádzku? Môžem vám to tu poukazovať a potom vás zobrať na nejakú kvalitnú kávu alebo čaj." Nečakala som, že by som niekedy s Matthewom trávila svoj voľný čas, no predstava, že by som si tu mohla nájsť nejakého kamaráta a spoznať Londýn ešte viac, ma veľmi láka.

„Oh, samozrejme." Málinko sa usmejem a pokračujem vo svojej práci. Odložím kartičku na miesto a rýchlo zapisujem.

„Kedy by vám to vyhovovalo? Mohol by som po vás prísť v sobotu?" 

„Vzhľadom na to, že je dnes štvrtok, a zajtra musím ostať doma, tak áno, sobota by bola skvelá." Skonštatujem a v hlave si zaznačím, že nech na to hlavne nezabudnem. 

„V poriadku, tak okolo jednej po vás prídem. Dáte mi prosím vašu adresu?" Keď predo mnou nestojí žiadny študent, rýchlo zoberiem kúsok papiera a adresu mu napíšem na papier.

„Dobrý deň, slečna. Ste tu nová? Pokiaľ viem, žena tu byť nemôže." Jeden zo študentov ku mne náhle príde a svoj klobúk si dá dole a tým odhaľuje svoju plešinu. 

„Áno, pracujem tu."

„Oh, taká mladá? Kde máte svojho milého?" Uškrnie sa a nakloní sa ku mne bližšie, až sa odtiahnem.

„Zatiaľ nemám, no hádam čo najskôr príde. Akú knihu si chcete požičať?" Snažím sa rýchlo zmeniť tému a keď mi odpovie, rýchlo vypíšem kartičku a snažím sa, aby čo najskôr odišiel z mojej osobnej zóny.

„Ak by ste niekedy chceli nejakú spoločnosť, slečna, neváhajte si ma nájsť. Moje meno viete." Nechutne skrivím ústa, keď na konci povie toto, a držím sa, aby som mu neodvetila niečo hnusné. Keď ešte čaká na reakciu a vidí, že sa k nej nemám, otočí sa a chvalabohu ide preč.

„Stále ma prekvapí, že aj po dvoch týždňoch vášho nástupu sa nájdu ľudia, ktorých toto stále baví." Matthew sa vedľa mňa zasmeje pobavene a aj napriek tomu, aký zhon a koľko študentov tu je, sa môžeme voľne rozprávať.

„Ja sa čudujem, že zostávam stále kľudná, ale cítim, že si zvykám a takéto veci mi už prídu skôr trápne, ako na zaplakanie. Predsa len, tak či tak si tu na mňa budú musieť zvyknúť." Myknem nedbalo plecami. Bolo by veľmi náročné, keby som sa kvôli týmto urážkam mala trápiť celý čas. Bol by to taktiež zbytočný problém, ktorý by sa za mnou ťahal ako veľké bremeno. Zmieriť sa s tým bolo to najrozumnejšie, čo som mohla urobiť. „Len je to stále divné, pretože tu už jedna žena pracuje a nechápem, prečo zo mňa robia také veľké haló."