Liek lásky || H. S.

⇢ ˗ˏˋ 𝔗𝔯𝔦𝔫𝔞𝔰𝔱𝔞 𝔨𝔞𝔭𝔦𝔱𝔬𝔩𝔞 ࿐ ྂ

✍︎ July 1899

Práve prechádzam pokojným tempom okolo témy história a vojny, keď si všimnem, ako jedna kniha hore nepekne trčí. Ja, ako občasný perfekcionista, sa málinko zamračím a zastavím sa v pohybe. V knižnici je ticho a pokojne. Okolo mňa nikto nie je, a tak si pomyslím, že táto kniha je tu dlhšie a že si ju slečna Hammiltonová akosi nevšimla. A keďže som už veľmi veľakrát musela práve po slečne Hammiltonovej upratovať knihy, nedá mi to nechať ju to nezastrčenú a s čistím svedomím ju obísť.

Všimnem si drevený rebrík vedľa a ihneď idem jeho smerom a uchopím ho do oboch rúk. Opatrne sa s ním premiestnim na dané miesto a opriem si ho tak, aby bol bezpečne zaistení. Bez žiadnych ďalších myšlienok sa chytím políčok vyššie a svižnejším, ale stále opatrnejším krokom stúpam hore. Knihy okolo mňa sú mi oveľa bližšie, a keď sa konečne dostanem na jeden z vyšších schodov, stojím presne oproti vyčnievajúcej knihe. Pozriem sa na ňu bližšie, keďže ma jej obsah zaujme. Zbierka najstarších literárnych spisov z pätnásteho storočia. Knihu si so záujmom vytiahnem, keď tu zrazu pocítim, ako sa ďalšie knihy vedľa dajú do pohybu. Moja hlava nedokáže spracovať v taký rýchly moment, že čo sa stalo. No moje rýchle reflexy okamžite zaúčinkujú a moje ruky sa okamžite vystrú ku všetkým knihám, ktoré sa nebezpečne nakláňajú na vysoký pád. Moje periférne videnie zaregistruje, ako knihy, ktoré som nestihla uchopiť, s veľkým hlukom padajú na zem z niekoľko metrovej výšky.

„Do pekla!" zahreším, keď vidím, ako sa neporušené stránky kníh nepekne rozpľasnú na zemi. Nie som až nebezpečne vysoko, no na nebezpečnosti pridáva situácia, kedy som obkľúčená knihami, ktoré sa snažím, aby nespadli a pritom aby som nespadla samotná ja. Už aj z tejto diaľky vidím, ako budú knihy, ktoré prežili pád, zničené.

„Čo teraz?" Ruky ma začínajú bolieť pod toľkým tlakom všetkých týchto kníh. A aj keď sa snažím všemožne pohnúť, tenučký rebrík sa nebezpečne zakolíše. A keď si konečne priznám, že z tohto asi sama nevycúvam, skonštatujem, že potrebujem pomoc.

„Čo sa to tu deje?!" Takmer sa myknem, keď sa hlboký mužský hlas ozve miestnosťou a preklínam svoje šťastie, že ma v takomto stave musí nájsť práve pán Styles. „Slečna Brownová?"

„Prosím?" odpoviem, no snažím sa znieť úplne v pohode, len aby nezistil, že je niečo zle. Boh vie, ako vyzerám spredu.

„Prečo sú knihy na zemi? A prečo ste na rebríku?"

„To nič nie je, len som chcela zobrať jednu knihu a omylom nejaké vyleteli von z police."

„Ste v poriadku?" Od toho večera, kedy som sa odvážila zastať sa svojej osoby a následne bez slova odišla, som sa mu snažila vyhýbať celé dva týždne okrem jedného dňa, kedy som dostala výplatu. Toto je po druhýkrát, čo spolu hovoríme, a ja sa rozhodne nenechám opäť ponížiť.

„V najlepšom." Začínam cítiť, ako ma bolia nohy a keď iba tupo pozerám do police, počujem jeho kroky, ako sa opatrne približujú ku mne.

„Nevyzeráte tak... Prečo sa nepohnete alebo sa na mňa neotočíte?"

„Prečo sa pýtate takéto blbé otázky?" precedím skrz zuby, frustrovaná zo situácie a z toho, že naozaj nechcem, aby mi akokoľvek pomáhal.

„No pokiaľ naozaj nepotrebujete pomoc, tak vás žiadam, aby ste tento neporiadok popratali a dostavili sa za pult. Je tam pekná rada." Keď iba prikývnem na znak porozumenia, počujem, ako sa jeho kroky pomaly vzďaľujú. Mám len tri možnosti. Ostať tu takto a vzdať sa kvôli bolesti, ktorá postupuje celým mojim telom a tým pádom opustiť všetky knihy, ktoré sa snažím zdržať rukami. Čo môže spôsobiť ich poškodenie a následne ich úhradu, ktorá mi vzhľadom k mojej finančnej situácii nemusí veľmi padnúť vhod. Potom môžem zavolať o pomoc, ktorá boh vie či príde. A tretia možnosť je priznať si slabosť a zavolať pána Stylesa späť, aby mi predsa len pomohol.