Liek lásky || H. S.

⇢ ˗ˏˋ 𝔖𝔱𝔯𝔫𝔞𝔰𝔱𝔞 𝔨𝔞𝔭𝔦𝔱𝔬𝔩𝔞 ࿐ ྂ

✍︎ July 1899

Keď vystupujem z koča, neviem, či mám bolesti v bruchu kvôli koláču, ktorý som do seba rýchlo dostala, alebo len z nervozity, ktorá mnou koluje od vtedy, kedy mi pani Adamsová vložila do rúk záhadnú obálku. No úprimne, záhadná až tak nie je. Bola som doslova šokovaná, že práve ja, dievča, ktoré je v knižnici iba mesiac a nejaké týždne, má ísť reprezentovať našu knižnicu na večierok. Po boku pána Stylesa. Je to úžasná príležitosť spoznať nových ľudí a miesta, no moje stále vystrašené ja sa ide pomaly prepadnúť od strachu. Čo je pochopiteľné, keďže som ešte na žiadnom večierku sama nebola a svoj druhý večierok mám stráviť práve s pánom Stylesom.

Keď stojím na zemi, poďakujem kočišovi a zatvorím dvierka na koči. Opatrne si pridržím svoje šaty, aby som ich náhodou nezašpinila. Sú také krásne a ružovkasté, až mi dovoľujú si na malú sekundu predstaviť, že som princezná, ktorá ide na bál a všetci vo vnútri čakajú len na záhadnú dievčinu s tajomným úsmevom. Nie sú nejako príliš slávnostné alebo veľké, no sú to najkrajšie šaty, ktoré mám, a pri takejto vzácnej príležitosti ich hodlám využiť. Upravím si klobúk podobnej farby ako moje dnešné šaty, ktorý mi požičala teta Bridget, a so svižným krokom idem k jednému z domov na konci ulice.

Keď sa ocitnem vo vnútri, uvidím v diaľke pána Stylesa, ktorý netrpezlivo podupkáva nohou a čaká práve na svoj dnešný sprievod. Nebudem sa nijako zamýšľať nad tým, že ako správny gentleman mal čakať von. Z jeho výrazu je jasné, že už len to, kedy musí byť so mnou niekoľko hodín, je pre neho moc. Žiadať od neho niečo také, je pre nás oboch cez čiaru nášho vzájomného rešpektovania sa. Vzdychnem si a modlím sa, aby som tento večer po jeho boku vydržala bez ujmy na zdraví.

„Dobrý večer," poviem slušne, no bez náznaku nijakého záujmu. Pán Styles kývne hlavou a ledva sa na mňa pozrie. Pretočím oči a postavím sa vedľa neho. Keďže sme v dlhej priestrannej chodbe, okolo nás sa to hemží ľuďmi, ktorí taktiež patria medzi pozvaných. I keď sa nepozerám smerom, kde stojí pán Styles, cítim jeho blízkosť, čo ma značne znervózňuje. Ešte viac ma znervózni to, keď mi nedobrovoľne chytí ruku a zrazu si moje telo pritiahne bližšie k sebe. Viem, že to je len jednoduché gesto, no mňa to mierne vyvedie z mieri, keď prvýkrát držím jeho ruku a jeho telo je v mojej blízkosti. Myslela som si, že toto preskočíme a len budeme vedľa seba, no vidím, že toto všetko berie asi až príliš vážne...

Spoločne sa bez ďalších slov presunieme do väčšej sály, kde je oveľa viac ľudí. Sála ma po bokoch sochy, ornamenty vyrezané na stenách budovy a pod mojimi nohami sa rozprestiera slávnostný červený koberec. Je to tu krásne. A drahé... V pozadí počuť tichý klavír, ktorý sa snaží spríjemniť ľudom tento večer, no zároveň im nenarušiť vážne debaty. Keď si ale predstavím, že ich budem o chvíľku počúvať po boku pána Stylesa, mám chuť utiecť a vykašľať sa na toto stretnutie. Nadýchnem sa a pripomeniem si, že toto je skvelá príležitosť a že mi ju pán Styles jednoducho neprekazí. Hádam.

Všimnem si, ako si pán Styles z tácky zoberie červené víno, ktoré do seba zhurta naleje a aj keď nechcem, neudržím sa, nakloním hlavu blízko neho a poviem potichu: „Niekto tu na to ide zhurta."

Je to presne tá veta, ktorú mi práve on povedal na minulom večierku, keď som od samotnej frustrácie zobrala pohár a rýchlo ho do seba naliala, s myšlienkou zbaviť sa otravných rečí tety Bridget a Anastazii v mojej hlave. Vidím, ako sa na sekundu zadrhne, no nepozrie na mňa. Uchechtne sa, poloprázdny pohár mi nečakane vloží do ruky a otočí sa na mňa.

S krivým úsmevom na perách sa ku mne nakloní, až skameniem, a pomaly zašepká: „Nech sa páči, slečna Brownová. Myslím si, že vy ho dnes večer budete potrebovať viac ako ja."

S miernym šokom sa na neho pozriem, no on už so mnou v závese kráča ďalej, až sa zastaví pri jednom páre, ktorí sa nám predstavia ako pán a pani Wilsonovci. Snažím sa tváriť seriózne a profesionálne, no keď sa rozprávame o knižnici, vedení zamestnancov a financiách, ktoré knižnica vlastní, vo vnútri sa zhrozím, keď skonštatujem, že je to fakt nudné a že niečo takéto budem musieť počúvať ešte niekoľko hodín. I keď to vôbec nechcem, moje myšlienky v hlave ma donútia zdvihnúť si červené víno k mojim perám a odpiť si malý dúšok. Čakám nechuť, keďže práve na tomto vínovom pohári boli jeho pery predtým, no jediné, čo cítim, je jeho ruka na mojom páse a zlý pocit, ktorý mi dáva na známosť, že toto bude ešte dlhý večer.

-

Snažím sa držať, aby som doslova nevyskočila od radosti, keď sme sa lúčili už asi so šiestym pánom s prísnym úsmevom, možno až príliš veľkým oblekom a veľkými okuliarmi, cez ktoré ste mohli vidieť jeho prefíkané oči. Mám pocit, akoby moje nohy už z toho státia pomaly odumierali a hlava, ktorá má v sebe až priveľa informácií z dnešného večera, mi ide puknúť. Keď sa pán Styles s hraným úsmevom rozlúči s pánom Dawsonom, jeho tvár si uľavene vydýchne a mne neunikne malé zaškerenie.

„Je tu niečo vtipné, slečna Brownová?"

„Ak mám byť úprimná, pán Styles, pobavilo ma vaše predstieranie záujmu o takéto rozhovory," odpoviem mu úprimne s hrdým výrazom na tvári a i keď je jeho tvár zamračená, môžem vidieť, ako jemne povytiahne kútiky úst.

„Ale mňa takéto rozhovory zaujímajú, slečna Brownová. Sú veľmi dôležité, ale vy o tom asi nemôžete nič vedieť, keďže namiesto toho, aby ste poctivo pracovali, sa šplháte do nebezpečných výšok a potom ste zbabelo tvrdohlavá, no nie?" Ten jeho odporný úsmev mi opäť zhnusí celý večer a fakt, že použil môj minulý incident ako argument, ma vytočí.

„Keď som taká tvrdohlavá a neschopná, prečo ste si potom nepozvali ako váš sprievod slečnu Hammiltonovú, hm?"

„Verte mi, nabudúce si ju určite zoberiem, i keď... Baví ma vidieť vašu tvár, keď vypustím z úst niečo, čo vám nie je po vôli." Nahnevane sa odtiahnem a je mi úplne jedno, že si teraz myslí, že so svojimi argumentami vyhral. Tento večer je už aj tak dosť zlý, nepotrebujem, aby som sa tu doťahovala s nejakým hulvátom. „Ale no tak, slečna Brownová, hádam ste sa neurazili."

„Odkedy vás zaujíma, či som, alebo nie som urazená?" Keďže stojíme a oproti nám sa začne robiť priestor a ľudia idú na stranu, pochopím, že prichádza tanec, ako na každom večierku. Mám tak aspoň cieľ, na ktorý sa môžem pozerať a tak predísť kontaktu s pánom Stylesom, ktorý opäť stojí tesne vedľa mňa.

„Verte mi opäť, to posledné, čo by ma malo v mojom živote zaujímať, sú vaše pocity, myšlienky alebo čokoľvek iné spojené s vami." Zamračím sa, keď počujem jeho slová, no neprekvapí ma to, keďže presne toto isté cítim ja k nemu. On ma vôbec nezaujíma a vlastne ani neviem, prečo som s ním na tento večierok vôbec išla. Áno, dostanem zaplatené, robím to pre otcovo dobro, ale nevidím zmysel v tom, že prečo ma zavolal, keď mu moja prítomnosť robí takú nechuť a nezáujem. Keď sa pozerám na páry predo mnou, ktoré opatrne začnú tancovať spoločenské tance, začnem cítiť, ako sa vedľa mňa pán Styles ku mne o niečo viac priblíži a potichu, ale zreteľne mi svojim teplým dychom do ucha zašepká: „Nechcete si teraz uvoľniť vašu mladú tvár, prestať sa mračiť a ísť si so mnou zatancovať?"