Liek lásky || H. S.

⇢ ˗ˏˋ 𝔓𝔞𝔱𝔫𝔞𝔰𝔱𝔞 𝔨𝔞𝔭𝔦𝔱𝔬𝔩𝔞 ࿐ ྂ

✍︎ July 1899

Neviem, či sa na neho pozerám udivene, alebo neutrálne. Pán Styles ma už po niekoľkýkrát zastihne úplne nepripravenú. Keď sa na neho pozerám, zdvihne ruku do vzduchu s gestom, aby som tu svoju položila na tú jeho. Možno keby som bola ako dievčatá tu okolo mňa, nechala by som sa okúzliť jeho neodolateľným šarmom, potmehúdskym úsmevom a jeho profesionálnou rečou, z ktorej by som určite padla na kolená. S malým úsmevom a červenými lícami by som svoju ruku opatrne vložila do tej jeho, prekvapená, no zároveň pyšná na to, že ma takýto pôvabný muž pozval do tanca. V mojej hlave by sa mi vírilo kopu myšlienok, aký je mnou okúzlený, ako ho pozvem k sebe na večeru alebo aké šaty si zoberiem na našu svadbu. Užila by som si s ním tento tanec a v hlave si predstavovala, že tento deň je najkrajší v mojom živote.

Lenže ja nie som ako dievčatá okolo mňa. Ja som tá, ktorú tento muž neraz dohnal k slzám, no nie k slzám šťastia. Dohnal ma k zúrivosti alebo frustrácie. Donútil ma myslieť si, že som možno naozaj zbytočná, a že jednoducho na svoj cieľ nemám. S pobavením ma urážal, aj keď vedel, že ma to raní. A i keď som sa snažila s ním akokoľvek vychádzať, moju dôveru voči nemu postupne uhasínal ako veľký plameň. 

Nikdy som nebola zlomyseľná, to nie. No tá predstava, že mám možnosť odmietnuť ho s úsmevom na tvári, je taká lákavá, že sa neudržím, uchechtnem sa a pozriem sa mu do očí. 

„Myslím si, pán Styles, že ste tento večer mali pozvať namiesto mňa slečnu Hammiltonovú. Tá by sa vám teraz určite hodila okolo krku a vy by ste si tak užil svoj tanec," poviem úprimne a okamžite sa otočím na odchod. Nutne potrebujem čerstvý vzduch. Tento priestor, kde je naozaj veľa ľudí, hudba, ktorej melódie sa takmer snažia prebojovať do mojej duše, a skamenený výraz pána Stylesa mi nerobí dobre pre zdravie. 

Keď sa snažím čo najrýchlejšie dostať spomedzi nahromadení dav až k vchodu, snažím sa zhlboka dýchať a nemyslieť na to, čo sa teraz stalo. Čoraz viac sa vzďaľujem, tým menej počujem hluk okolo seba. Keď otvorím veľké hlavné vchodové dvere, príjemný letný vánok mi obalí telo. Zídem zopár schodov dole a zastavím sa pri jednom obrubníku. Mám pocit totálneho chaosu. Líca mi horia, hrudník sa nebezpečne rýchlo nadvíha a je mi do plaču. Myslela som si, ako som už vyspelejšia, no dnes sa mi potvrdilo, ako ešte stále nedokážem zvládať niektoré situácie. Viem ale jedno, dnu sa už dnes nevrátim. Potrebujem sa na chvíľku ukľudniť a potom si čo najrýchlejšie zohnať koč v okolí. Opriem sa o neďaleký strom a opatrne zatvorím oči. 

Mierne poskočím, keď započujem blízko mňa kroky. Otvorím oči a keď zbadám známu siluetu, otočím sa chrbtom a celá zahanbená si vložím tvár do dlaní.

„Slečna Brownová?" Nie, nie, nie. Jediné, čo som chcela, je stráviť čas sama na čerstvom vzduchu a potom sa bez slov vypariť.

„Môžete ma prosím nechať na chvíľku samú?" poprosím, no stále sa na pána Stylesa neotáčam, nedokážem to. 

„Čo som urobil zasa zle?" Keď počujem, ako si hlasito odfrkne, zápali tým aj moju vlnu hnevu. Otočím sa na neho a mierne sa zarazím, keď vidím, ako blízko stojí oproti mne. Jeho tvár je zamračená, ruky ma spustené pozdĺž tela a postoj priamy. 

„Čo ste urobili vy zle? Vám príde normálne, pozvať ma do tanca po tom všetkom, čo sa medzi nami stalo? Alebo ešte lepšie, čakať, že vaše pozvanie prijmem?" V samom zúfalstve sa chytím za hlavu a pobavene sa zasmejem, i keď tam je počuť naozajstnú vlnu zúfalstva.

„Môžete si byť istá, že dobrovoľne by som s vami do tanca nešiel. Je to len slušnosť a ja som gentleman, ktorý si musí vybudovať určité meno pre publicitu." 

„Zase tu ide iba o vaše meno, a ako som zistila, o myšlienky iných sa nezaujímate. Ak ste taký gentleman, ako tvrdíte, prečo sa potom správate ku mne tak, ako sa správate? Alebo tu táto vaša falošná maska opadá?" Viem, že kráčam po tenkom ľade. Obaja kráčame. Vidím, že sa toto všetko schyľuje ku zlému koncu, ktorý ja tentokrát nezastavím. 

„Prosím vás, vždy si naivne namýšľate, ako sa k vám zle správam a pritom sama viete, že vy si to jednoducho svojim správaním zaisťujete sama."

„Viete čo? Ja na toto nemám. Budem sa opakovať raz a navždy, no vidím a vždy budem vidieť, ako so mnou máte od začiatku nejaké problémy. Ak vám tak vadím, naozaj ste si mali na tento večierok pozvať niekoho iného a nie mňa. Hlavne keď viete, aký vzťah medzi sebou obaja máme." Najradšej by som odišla, no chcem vedieť, čo na to povie. Možno som len príliš dramatická, no situácie z posledných dňoch na mňa jednoducho dopadli a ja už cítim, že slzy dlho nezadržím.

„Som váš vedúci, no ako vidím, my dvaja jednoducho spolu nemôžeme vychádzať. Ste tvrdohlavá a ja jednoducho nemám čas a ani chuť dohadovať sa tu s niekým takým, ako ste vy. My dvaja si už nemáme čo viac povedať."

Možno by som mala byť prekvapená, no je to stále tá istá pesnička dookola a viem, že z jeho úst nevyjde už nič pozitívne na moju osobu. Aj keď nechcem, dovolím, aby sa jedna malá slza skotúľala dole mojim lícom. Prikývnem a rukou si slzu nenápadne zotriem, aby si tento necitlivý človek nič nevšimol. Keď obaja ešte chvíľku bez slova stojíme oproti sebe, cítim, že toto je naozaj definitívny koniec medzi pokusu skúsiť spolu nejako vychádzať. Bez slov sa otočím a rýchlym krokom odchádzam, nechávajúc jeho postavu za mnou. Mala som pravdu, toto bol naozaj dlhý večer, ktorý vo mne nechcene zanechal stopu smútku a sklamania.