V meste, ktoré znesvätil

1

Presťahovali sme sa do nového mesta. Ja, môj brat a rodičia. Bývali sme si v luxusnom byte, po tom ako otecka presmerovali na inú a lepšiu pracovnú pozíciu. Síce ďalej od nášho skutočného domova, ale bližšie k novému začiatku. Vyštudovala som iba základnú školu a nastupovala na gymnázium. Nemala som potuchy, čím som sa v budúcnosti chcela stať a toto bolo jediným východiskom. Hlásenie na školu nebolo náročné. Prihlášku som podala predtým, ako sme sa prisťahovali. Nečakala som nič iné, ako prijatie. Predsa len bola som z tých lepších žiakov, o čom nikto nepochyboval. Kto mal vedieť, že život v novom meste, na novej škole, sa poriadne rozlúskne.

Do školy som chodila školským autobusom, cestu som mala vskutku ďaleko a moje malé nohy by tam nestihli prísť včas. V autobuse som si sadla úplne dozadu k oknu pre lepší výhľad. Uši som si zakryla slúchadlami a s hudbou v pozadí sa dostávala do vlastne vytvorenej dimenzie. Ľudia len mihali davmi, utekali ako malé mravce. Boli nakopení, každý so svojim príbehom. Po návrate do reality som zahliadla skupinu chlapcov, ktorí svojim hlasným rehotom chceli zvýrazniť svoju existenciu, čo sa im aj skvelo darilo.  Zviditeľňovať sa nebola vskutku moja dobrá stránka, po pár rokoch aj tak všetci upadneme do zabudnutia, či sa mýlim? Až na toho jedného, ktorý mi bude blúdiť hlavou až do zbláznenia. Bol pekný, vlastným slovom trpko sa ksichtil, nebol hrdo vyrovnaný, jeho vrelý úsmev bol ako dar pre moje srdce. Jeho energia, ktorú som ako tajomný pozorovateľ nehorázne inhalovala, ma vyvádzala z miery. Bola som myšlienkami mimo, až pokiaľ sme sa nestretli.

Pri vystupovaní z autobusu sa mi podlomil členok, stávalo sa mi to čoraz častejšie, od toho ako som naposledy chodila na barlách vďaka nešikovnému pádu počas behania. Už som bola na pokraji spadnutia a neskutočného strápnenia sa pred všetkými okoloidúcimi. Dovtedy by som nepovedala nič, pokiaľ ma nechytili teplé dlane s výraznou vôňou, ktorá mi otupovala čuchové zmysly. Zachytil ma chlapec. Ten chlapec, po ktorom každá baba vyjde bez akýchkoľvek zábran. Klišé, však? Ten chlapec, po ktorom tvoje srdce už nebude biť, tak ako predtým. Spôsoboval mi tachykardiu, zvýšenú činnosť srdca. Nepovedali sme si ani slovo, charakter nemého pozorovateľa sme nabrali obaja. Boli sme myšlienkami mimo, nevšimli sme si ani, ako dlho sa pozorujeme. Nič nevnímanie, stav kedy svaly a myseľ ochabnú. Vedela som, že sa stratil v mojich medúzich očiach. Hovorieval mi to učiteľ zemepisu, pri pohľade na moje oči sa zasekával na prednáškach. Meduzine oči- blýskavé oči. Ten, kto sa do nich pozrel, sa premenil na kameň. Nečakala som, že kvôli mojím očiam budem aj ja raz posadnutá Poseidónom.

Ruku som mu pritlačila na jeho hruď, vtedy mnou mihlo, čo si dostatočne všimol aj on. Cítila som jeho vypracované telo, ktoré ma iba dotykom cez tričko privádzalo do rozpakov. Odtlačila som ho od seba a obaja sme sa postavili vzpriamene na nohy. Neprerušili sme ani jeden pohľad venovaný priamo do očí. Mal nádherné strieborné oči, v ktorých iskrili malé hviezdičky nádeje.

,,Ďakujem," jedno slovo a som fuč. Zmizla som pred zvedením. Pred ním samým. Mala som nasmerované rovno do školy. Neotáčala som sa za seba, vedela som, kto bol za mnou. On a jeho skupinka, ktorí opäť nesklamali a hlasným výkrikom po mne vyhukovali.

V škole nás všetkých presmerovali do jedálne, kde sme si našli svoje triedy. Čaj v termoske som nezabudla.  Áno, v septembri  čaj.  Zvykávam byť v lete najviac chorá, vďaka náhlej zmene počasia, tak preto musím mať so sebou moju jedinečnú termosku. Po konci tohto krátkeho slávnostného otvorenia školy som bola na odchode domov. Vychádzala som z budovy s mojimi spolužiakmi, s ktorými sme si sadli na najbližšiu lavičku a prehodili pár slov. Odpila som si z čaju a v tento neočakávaný moment, som sa obzrela dozadu. V diaľke som ho zbadala, ako si ma premeriava pri pití. Sledoval, ako sa tvárim, aké gestá používam. Bol si vedomý, ako koná, čo ma neprekvapovalo. Bol si sám sebou istý. Stačil jeden pohľad a tak málo. Za ruku ma v momente zdrapil spolužiak Michal, ktorý mi zabránil nebezpečnému styku s autom. Pri mojom trhnutí som sa obliala s čajom, ktorý sa mi vsiakol na ružovú blúzku. V momente odhodlania som sa na toho chlapca pozrela znova, no jeho zrak už nebol venovaný mne. Bol začarovaný inými ženskými bytosťami, ktoré ho obskakovali. Rozliala som čaj, ktorý už  neutrie žiadna jeho čaja.

Došla som domov, nikto nezvykával byť zavčasu doma, ojedinele mladší brat. Vyzliekla som si zaschnuté tričko od čaju a hodila ho do pračky. Nečakala som na príchod rodičov a vyspovedanie sa z prvého dňa na strednej. Išla som rovno do baru na konci mesta, kde som si vybavovala brigádu popri škole. Šéf bol ohromne milý a miesto mi zaobstaral. Ten deň som si našla aj kamaráta Filipa, ktorý bol zároveň mojim susedom.