V meste, ktoré znesvätil

25

Moje posledné týždne vyzerali rôzne. Zrušila som kontakt so Samom. Zablokovala som si ho všade. V škole som ho bohužiaľ stretávala, ale vždy sa mi podarilo uniknúť. Pomaly som sa vymazávala zo socialného života. Von som chodila len výnimočne a to len s Edom do fitka alebo si sadnúť niekde do mesta. O Samovi sme sa nebavili, bol super spoločníkom a nikdy o ňom neprehovoril ani slovko aj keď boli spolu často. Veľakrát som sa pozastavila nad otázkou, prečo nie Edo? Veď sa o mňa stará, trávi so mnou všetok čas a je neuveriteľne milý. No stal sa súčasťou môjho života iba ako kamarát.

Po odvcičených mesiacoch som na sebe začala vidieť aj prvé výsledky a to bol plnší zadok, krásne okruhlí a poriadne vymakaný s úzkym tenučkým pásom. Nie žeby sa mi moja postava predtým nepáčila, no fitko bolo už ako môj domov. Rovnako som si svoje hnedé vlasy prefarbila na tmavšie so zábleskmi tmavo fialovej až čiernej. Naoazj som sa cítila sebavedomo.
Tým prešli aj zimné sviatky plné makania, menenia a rovnako aj naspäť navrat do školských lavíc.

Chvalabohu, že prvý deň nám toho nenahádzalo veľa a dalo sa to ako tak zvládať. S Lianov sme skôr prekecali celý deň ako sa pozastavovali nad učením.
,,Čo ty a Samo?" šepla mi na hodine dejepisu.
,,Kto?" šepla som naspäť.
,,Veď Samo," prekrútila očami.
,,Nič, nebavíme sa," odvrkla som.
,,Ani nevie o čo prišiel," zasmiali sme sa obe.

Kráčala som po schodoch dole do šatní po veci, keďže som už bola na odchode. Vzápätí mi pristála ruka na ramene. V sekunde som sa strhla a otočila.
,,Bože, Adam, vyľakal si ma," vydýchla som si pri pohľade na stojaceho vysmiatého Adama.
,,Prepáč. Chcel som sa spýtať, či neprídeš ku mne?" poškriabal sa za krkom. Pred sebou som zahliadla Samuela, ktorý išiel našim smerom.
,,Áno, prídem," s posmeškom som zapišťala dosť jasne, aby ma Samo počul. Adam sa usmial od ucha k uchu a ja som mu úsmev opätovala. Samuel vyzeral nahnevane, no prešiel okolo nás bez kúska slova naoko bez záujmu.
Skočila som si po veci, pomedzi to ma Adam čakal hneď vedľa. Zobral mi batoh z rúk, ktorý si prehodil cez rameno. Ostala som očarená, prekvapilo ma jeho priatelské gesto.

U Adama sa nedialo nič zvlástne, pravdupovediac sme sa iba rozprávali. Témy boli rôzne rodina, škola, život predtým. Zisťovali sme o sebe naozaj všetko.
,,So Samom sa nebavíte?" upriamil zral priamo do mojich okálov.
,,Uhm, už nie," prehodila som si vlasy, ,,už niekoľko týždňov a je to takto lepšie."
,,Čo sa vlastne stalo, ak sa smiem spýtať?" zúfalo sa zatváril.
,,Ja viem, vyznie to divne, ale videla som ho bozkávať sa s inou," nafúkla som pery, ,,neboli sme práveže spolu, ale bolo to iné. Neviem, či ma chápeš."
,,Pfu, on je už taký. Nikdy sa nezmeni," usudil Adam.

Pokrútila som hlavou a hodila rukou. Adam sa prikradol bližšie ku mne a posunul mi z tváre jemné pramienky vlasov.
,,Bijou, si strašne krásna," zapozeral sa mi do očí a ja som nečinne stála. Bola som ticho a jemne sa začervenala.
,,Ja len," nedopovedal a spojil naše pery. Ostala som v tranze, nestihla som ani rozmýšľať nad realitou. Odtiahla som sa a zapozerala som sa mu do očí.
,,Neviem sa od teba držať ďalej," sklopil zrak k zemi.
,,Tak sa nedrž!" vyletelo zo mňa a hryzla som mu do pier. Musím uznať, že jeho bozky boli božske, no nie ako Samove. Vždy sa mi nakoniec objavil v hlave aj keď som si to nechcela uznať. Prečo mi nedá dýchať?