V meste, ktoré znesvätil

2

Druhý deň nebol ničím zvláštny. V škole sme dostávali knihy, ktorých sa tento rok ani nechytíme. Budú zabudnuté a v deň odovzdávania ti nenapadne, ani ktorá chýba. Opäť som ho stretla, bol sám a nevenoval mi ani jednu myšlienku, možno kvôli tomu, že ma iba nevidel. Nabrala som v sebe odvahu a dala sa s ním do reči.

,,Čím sa živíš?" sprostá otázka, keď niekoho nepoznáš, ja viem.

,,Nikotínom a kofeínom," podoprel sa o stenu na chodbe pri dverách. Zaujímavá odpoveď. Všimla som si tú cigaretu za jeho uchom niekoľkokrát, pravdupovediac očarujúca činnosť.

,,Kladieš zaujímavé otázky," uchechtol sa. A ty zaujímavé odpovede, povedala som si v duchu. Pokračoval: ,,neviem sa stotožniť s fungovaním štátu, ľudí s pravidlami a príkazmi."

Takýto prejav som nečakala. Práve mi dal totiž najavo, že pravidlá pre neho neexistujú. Páčili sa mi absurdné otázky a ešte viac absurdnejšie odpovede. Vlastne sa mi páčila aj táto chvíľa medzi nami.

,,Aj mne sa páči ako sa tváriš, keď piješ z termosky, v ktorej máš pravdepodobne čaj, ak sa nemýlim," tvár mu ožiarila a obočie sa nadvihlo. Moje myšlienky boli až príliš nahlas vypovedané. Je to vôbec skutočné? Neviem, ako som sa mala cítiť pri jeho pohľadoch, ktoré mi venoval čoraz viac. Neviem ani ako sa mám cítiť pri ňom. Spoza ucha si vytiahol spomínanú cigaretu a vložil ju medzi pery.

,,Nemáš zapaľovač?" opýtal sa s cigaretou medzi perami. Slabo som pokrútila hlavou. Vybral sa von, neviem, prečo mi napadlo ho nasledovať. Požičaným zapaľovačom si zapálil cigaretu, ktorú si kryl rukami. Všetok dym vydýchol do mňa. Moje čuchové zmysly neboli pripravené na tento zápach.

,,Daj mi potiahnúť," vyšlo zo mňa bez nejakého dlhého rozmýšľania. Prstami chytil cigaretu a hýbal s ňou pred mojou tvárou. Vložil ju jemne medzi moje pery a čakal, pokiaľ zhlboka nepotiahnem. Vdýchla som nikotín priamo do svojich pľúc.

,,Akoby som chromozómy fajčila," odkašlala som si. Pobavil sa na mne. Vyčarovala som mu krásny úsmev na tvári a iskričky v očiach.

,,Čo robíš poobede?" spýtal sa rázne. Dlho som rozmýšľala nad odpoveďou, ktorá mi bola viac než jasná.

,,Pracujem v bare na konci železničnej ulice," poškriabala som sa na krku.

,,Prídem ťa pozrieť," žmurkol, zahodil cigaretu a zašliapol ju, ,,maj sa."

Kým som odišla zo školy rovno do baru, čakal ma tam Filip. Objal ma ihneď po príchode. Nebudem klamať, spravilo mi to pár šteklivých motýlikov. Prezliekla som sa v šatni do pracovného odevu a venovala sa práci. Do baru chodili rôzne všestranní ľudia, dalo by sa povedať, že väčšinou iba starí chlapi, ktorí svoj žiaľ zapíjali rumom a svoj nudný život prehrávali na automatoch. Na konci dňa prišiel aj on, ten na ktorého som potichu čakala. Sadol si niekde dozadu s kamarátmi a nejakými preafektovanými sukňami. Podišla som ku stolu a nechala im čas na výber nápoja.

,,5 borovičiek a 5 pív, dámy?" ozval sa jeden z nich.

,,My si dáme limonádu? Akú nám odporučíš?" uprela na mňa pohľadom jedna z tých dievčat, ktoré nosia iba ružovú a vysoké gýčové štekle. 

,,Môžem vám odporučiť levanduľovú s malinami, je dosť osviežujúca na tieto teplé dni, ale máme aj citrónovú, jahodovú.."

,,Stačí voda, ďakujeme," nenechala ma ani dohovoriť a stanovisko bolo zhotovené. Prikývla som a ticho odkráčala k pultu. Celkom ma tá situácia odrovnala, nestihla som sa pozrieť ani na toho neznámeho chlapca. Vlastne som opäť bola myšlienkami mimo.

,,Ťažký deň?" drgol do mňa Filip s posmechom. Odtrhol ma od všetkých myšlienok, ktoré mi blúdili hlavou. Slabo som sa usmiala a ukázala mu papierik s objednávkou. Povedala som mu, aby im to odniesol sám, pretože sa necítim čeliť perfídnym ľuďom. Našťastie mu to nerobilo problém a doniesol im to so vztýčenou hlavou hore, čo ma vždy fascinovalo. Milovala som na ňom, aký bol hrdý, sebaistý, robil to, čo ho baví a nič mu skoro nezničilo náladu. S Filipom som sa poznala dlhšie, hneď jak sme sa nasťahovali, nám doniesol koláče na privítanie ako sused. Bola som prekvapená, že na Slovensku sú ešte takéto dobré susedské spôsoby. Naposledy v mojom rodnom meste som mala suseda dílera, čo mi stále ponúkal rôzne cukríky, ktoré som ustavične odmietala.

,,Ani neprídeš?" vytrhol ma z ďalších myšlienok známy hlas. Pozdvihla som zrak nad bar a zatrpknuto sa pousmiala.

,,Samuel, madam," úškrn na jeho tvári nebol neviditeľný. Konečne som poznala meno toho záhadného človeka.

,,Bijou," podala som mu ruku, ktorú zovrel a na vonkajšiu stranu ruky mi venoval letmú pusu.

,,Zaujímavé meno pre zaujímavé dievča. Ako tak rozmýšľam nikdy som o tom mene nepočul," rázom sa zamyslel. Vyviedol ma z miery.

,,Som ovplyvnená planétou Merkúr," bol ticho, ,,znamená to, že ťa dokážem očariť svojou vnútornou krásou." Jeho zmätený výraz sa zmenil na diabolský úškrn. Uvedomila som si, čo som práve povedala, prakticky som s ním flirtovala.

,,Čo povieš o mojom?" nastolil vyzývavý postoj. Myslel si, že prídem o slová, no mýlil sa.

,,Hmm Samuel," zamyslela som sa, ,,číslo 7, tajomnosť, komplikovanosť, pútavé a múdre rozprávanie, skrátka jedna veľká explózia." Nečakala som na možnosť, kedy môžem niečo povedať. Viem, čo robím a vedela som, čo poviem.

,,Mimochodom, skombinuj sa so silným znamením, napríklad ako je baran, býk alebo kozorožec, aby sa dosiahla tá správna úroveň vibrácie." mrkla som okom. Stál ako obarený, nič nepovedal.

,,Akej vibrácie?" zaujal sa.

,,Tak napríklad s býkom máš väčšiu šancu na úspech. Býk ti bude oporným bodom a spolu zažijete naplnenie ctižiadostivosti," neuvedomovala som si, ako dlho som sa s ním doťahovala a že práve som v práci a musím makať, keď z toho niečo chcem mať. 

,,Tým mi chceš povedať, že mám tú česť sa rozprávať s býkom?" zaškľabil sa. Zahryzla som si do pery, nemyslela som si, že na to príde.

Po celý večer ako sedel s kamarátmi pri stole, na mňa zazeral tým šifrovaným pohľadom. Rukou si prechádzal po ústach, aby si utrel kútiky úst. Čoraz viac sa usmieval a venoval mi takzvaný "eye fuck". K baru prišli jeho kamaráti zaplatiť účet, Filip ich vybavil zatiaľ, čo som prázdne sklenené fľašky zahadzovala do koša na sklo. Ako posledný odchádzal Samuel, ktorý pri odchode zakričal, že si na mňa počká, čomu som nie veľmi rozumela. Po tejto smene som vychádzala zo zadného vchodu pre zamestnancov. Ako som zatvorila dvere, zdrapil ma za ruku a prechodil cez rameno. Spadli mi tašky, ktoré lapil do rúk a bral ma smerom k svojmu autu.

,,Hrabe ti?" v návale strachu som zakričala na neposlúchajúceho Sama. Búchala som mu po chrbte, no zjavne sa hral, že to necíti. Držal si ma tesne pod zadkom, čo som mu odporúčala, inak by som ho asi dohrýzla. Opatrne ma položil na rovnú zem pri svojom aute, do ktorého nastúpil.

,,Na čo čakáš?" otvoril mi dvere k spolusediacemu.

,,Pil si," pomrmlala som si popod nos a odmietala ho poslúchať.

Po nekonečnom rozhodovaní nad uvažovaním, čo by sa mohlo stať, keby havarujeme...mohli by sme zomrieť, utrpieť vážne zranenie alebo... Milión veci mi blúdilo hlavou a aj tak som beznádejne nasadla k nemu na miesto spolujazdca. Bez váhania som sa pripútala bezpečnostným pásom, na čom sa iba mierne pousmial. Môžem dať ruku do ohňa, že bol úžasný vodič. Venoval sa iba riadeniu a cestnú premávku nespustil z očí. Neviem, či to malo niečo spoločné so mnou, alebo to robil iba preto, aby som sa viac neobávala.