V meste, ktoré znesvätil

9

Začiatok dňa som odštartovala pohárom vody na prebudenie, pretože po celom víkende sa toho udialo viac než som očakávala. Vopchala som si slúchadlá do uší a s taškou prevesenou cez plece som sa vybrala do fitka nabrať akúsi energiu. Išlo to ako po masle, čas utekal ako rýchlosť svetla. Čas a ľudia majú len jednu rovnakú vec, vypariť sa. Zrazu bol obed. Domov som sa neponáhľala, tak som sa rozhodla ešte pre jedno kratšie kardio. Spoza stroja mi mával aj Samuel s Edom, ktorí tam boli nepredvídateľne tiež. Nemala som náladu s nimi komunikovať, tak mojim nepatrným gestom, vztýčeným prostredným prstom, som ich uzemnila. Potrebovala som čas na seba, venovať sa svojmu svetu a do kruhu sebalásky nikoho nepúšťať. Mohla som si myslieť, že moje gesto jedného človeka nepoteší a ním bol Samuel.

,,Odkiaľ si sa naučila používať tieto hanlivé gestá?" posmešne priliezol za mnou.

,,Od teba," cmukla som a vyskočila na bežiaci pás. Nastavila som si rýchlosť a pomaly začala zrýchľovať tempo môjho behu. Samuelova nezbedná ruka mi poťukala po bežiacom páse, čím mi viac zvýšil rýchlosť na displeji bežiaceho pása.

,,Zabijem ťa, nechytaj to," varovala som ho.

,,No utekaj," zasmial sa mi. Odstúpil priamo za mňa, vtedy mi nenapadlo, že bol tak úchylný, aby si ešte aj pozeral môj zadok. No čo iné by som mala od neho čakať.

,,Tak som rozmýšľal, či by si s nami nešla na chatu," poškriabal sa na zátylku, ,,nebude tam Ivana."

,,Čo?" znížila som si rýchlosť behu na chôdzu. Požadovala som zopakovanie slov, ktoré práve vypustil z pusy.

,,Ivana tam nebude," uistil ma, ,,bude sranda. Bol by som rád, keby prídeš."

,,Porozmýšľam," nebolo mojim úmyslom ho podpichovať, no ani ho kŕmiť planou nádejou, že sa tam objavím. Na rozlúčku iba povedal: ,,daj mi vedieť." Kývla som hlavou a ďalej mu nevenovala ani jednu myšlienku. Späť domov som iba rozmýšľala nad esejou, ktorú som písala na súťaž. Bolo to pomerne náročné kontemplovať nad Samuelom, pretože aj keď bol stále v mojom okolí, nedal sa jasne prečítať. No tráviť s ním čas, aj keď som sa na to veľakrát sťažovala, bolo mojou obľúbenou činnosťou.

Poobede ma ešte stihol vyrušiť Eduard, ktorý silou mocou chcel nacvičovať tanec. Stretli sme sa v parku na námestí, kde už stál s roztiahnutou dekou na zemi a občerstvením. Príjemné prekvapenie. Vydarilo sa mu získať moju pozornosť. Zopakovali sme si kroky tanca zo začiatku, čo sme si už predtým stihli nacvičiť. Pravú ruku mi dal na moju ľavú lopatku a ja svoju ľavú mu uložila pod pravé rameno. Svojou voľnou rukou na druhej strane mi ponúkol uchop, do ktorého moja ruka moja sadla ako kĺbová kosť do kĺbovej jamky. Poukazoval na výšku lakťov, ktoré by mali byť ostro zvýšené a postavenie nôh s uhlom ich otočenia.

,,Technika slow-slow, quick-quick je vysoko náročná ," naznačil mi, aby som sa postavila do pozície na tanec.

,,Slow-slow pôjdeme dva kroky tvojou stranou vzad a quick-quick len prisunieme svoje nohy k sebe," opakoval tie slová stále dookola, a tak sme sa začali hýbať a upresňovať si kroky. Všetko išlo pomaly, no zároveň rýchlo. Všímal si, že sa rýchlo učím, čím nám zostalo dostatok času na opravenie chýb, ktoré by sa popritom mohli vyskytnúť. Pripomenula som mu zdvihnutie nohy, ktoré som si potrebovala nacvičiť a dostať nejaký vzor ako na to. Prekvapila som ho, ale s radosťou mi pomohol si rozcvičiť a natiahnuť nohy, aby sa mi nič nebezpečné nestalo.

A takto sa mi niesli všetky nasledujúce dni.

Škola, tanec, brigáda, domov.

Škola, esej, brigáda, domov.

Škola, fitko, brigáda, domov.

Bola som ireálne zaneprázdnená, čiže som nemala čas premýšľať nad nejakou chatou, klubmi alebo aj Samuelom. S Edom som sa stretávala čoraz častejšie hlave kvôli tancu, pretože tvrdú námahu v parku sme si to kompenzovali celodenným piknikom. Vždy mi priniesol aj domáce jahody, ktoré boli viac než len chutné. Ich sladká chuť mi vždy vyčarovala úsmev na tvári a určite aj mojim chuťovým pohárikom.

,,Ako je to medzi tebou a Samom?" zaujato sa spýtal pritom jeho pohľad bol stále upretý na jasnú oblohu nad nami.

,,Nijak, sme iba kamaráti," ak by sa to tak dalo vlastne nazvať. Bola som celkom zaskočená takouto otázkou na Sama a mňa. Nebola som si istá, či malo význam zámeno "my" v tomto prípade.

,,Rozpráva o mne niečo?" otočila som sa hlavou k nemu, ktorú som si podoprela rukou, kým som ležala na deke.

,,Nie," preskočil mu hlas, no stále na mňa ani len nepozrel.

,,Klameš Eduard!" buchla som ho po bruchu, ,,povedz pravdu!"

,,Spýtaj sa Sama," ukončil dialóg medzi nami. Nepokračoval ďalej. Nechal ma ta ležiac s napchatou hlavou nezodpovedaných otázok.