V meste, ktoré znesvätil

34

Všetci poznáme ten pocit, keď sme zamilovaní a jediné, čo chcete je byť s danou osobou, ktorú ľúbite. Nevenujete svoj čas ničomu  inému, len jemu a najkrajší pocit na tom je, že to bolo vzájomné. Konečne sme boli šťastní. Chodili sme spolu von, na nákupy, plávať, robili rôzne spoločné aktivity ako pár. Až do dňa môjho katastrofálneho odchodu.

Jak sa hovorí, nič netrvá večne, ale veľmi som chcela, aby to tak nebolo. Dala by som aj celý život, za týždeň strávený práve s ním.

*
Nespala som uňho asi aj týždeň. Prakticky som ho pripravovala na môj odchod a ani o tom nevedel. Každým dňom som si pomaly začínala baliť veci do kufrov. Posledný týždeň na tejto škole s tými ľuďmi. Jediný kto vedel o mojom odchode bola Liana, ktorá mi sľúbila, že nikomu nič nepovie a tak aj bolo.
Prišla som do školy, bohužiaľ sama. Nemala som vyučujúce hodiny, bola som iba v riaditeľni vybaviť papiere s rodičmi o odstúpení a následnej zmene školy.
Tento deň som si vyhradila aj na stretnutie so Samom, kedy som ho čakala na sedačkách pri jedálni. Keď som ho videla ako odchádza z obedu, rukou som mu zamávala, aby sa pri mne zastavil.
,,Musíme sa porozprávať," postavila som sa a dívala sa mu do očí. Nevedome prikývol a schovali sme sa do jednej z tried, ktorá bola prázdna. Vybral stoličku, na ktorú si sadol a ja som si sadla na jeho nohy. Oblapil ma rukami a čakal, čo mu poviem. Tváril sa tak nevinne, nevedel, čo ho čaká a veľmi som sa bála jeho reakcie. Hlas sa mi triasol, bolo neskutočné ťažké začať niečo hovoriť. 
,,Samko, neviem ako to povedať," odhodlala som sa, ,,odchádzam."
Po chvíľkovom tichu prehovoril: ,,idete na dovolenku, či čo?"
,,Nie, uhm sťahujeme sa preč," prehovorila som znova takmer nepočuteľne. Zostal ticho ani sa nepohol. Po minúte mu spadla hlava na moje rameno. Pritisol sa ku mne a opatrným hlasom sa spýtal: ,,prečo?"

,,Rodičia.." utíšil ma prstom.

,,Vybavím to!" hlboko sa zamyslel a nadvihol hlavu s pomyselným šibalským úškrnom.

,,Nie je čo vybavovať, ja odchádzam Samuel!" zvýraznila som svoje slová.

-

Ten deň bol mojim spasením. Samuel presvedčil mojich rodičov, tak že im nasľuboval, že sa o mňa postará. V podstate im aj dokázal, že je toho schopný. Zobral pre nás oboch byt do prenájmu, kde sme mohli začať spolu žiť. Spoločne sme aj povybavovali papiere v škole a vlastne všetky dôležité veci v priebehu týždňa. Bolo to časovo náročné, všetko narýchlo. Nemali sme čas ani racionálne premýšľať. Usúdili sme, že to bolo asi aj najlepšie rozhodnutie ako zostať spolu a osamostatniť sa. Všetko dobré bolo na niečo zle. 

Naše spoločné pokračovanie je v príbehu: V meste, ktoré zničil.