V meste, ktoré znesvätil

15

Neustále som sledovala svoj mobil. Žiadna správa. Žiadny hovor. Nevedela som o ňom nič. Ani tento deň neprišiel do školy. Bol to už týždeň, čo sa v škole neukázal. Nemohla som sa ním ďalej zaoberať, trápila som až veľmi. Strácala som čas nad malichernosťami. Nebudem klamať, ale posledný týždeň bol Edo mojou neskutočnou oporou. Docvičovali sme posledné kroky k tancu, trávila som s ním všetok svoj voľný čas, kedy mi pomáhal na neho čiastočne zabudnúť.

Po škole som sa stretla opäť s Edom, v prázdnej triede sme si ukázali pár krokov k tancu a v napätí so stúpajúcou nervozitou sa premiestnili do telocvične, kde sa mál súboj tancov konať. V rýchlosti sme sa prezliekli v šatni a uháňali si sadnúť do rady k ostatným súťažiacim. Pred nami boli akurát dva páry, ktorým to išlo fantasticky, a tým ma stres priam zožieral. Edo mi položil ruku na stehno, aby som sa neklepala a s úsmevom ma ukľudňoval.
,,Sme na rade, ver si," postavil sa a podal mi ruku. Zrak som premiestnila na neho a s malým váhaním ruku prijala. Eduard prichystal hudbu na počítači a ja som sa zatiaľ v strede telocvične prichystala do svojho postoja. Hlboký nádych a plynulý výdych. Bijou zvládneš to, cvičili ste niekoľko týždňov, pôjde to ako po masle. Vravela som si sama pre seba.
Edo sa postavil predo mňa a vtedy som si uvedomila, že nie je cesty späť.

Celý tanec som sa úprimne vyškierala a pri lietaní po celej ploche, kde sme tancovali, ma zahrieval nával voľnosti. Všetko upadlo, spontánny tanec mi išiel sám od seba. Nepomýlila som sa ani raz. Myšlienky som si utrieďovala tak, aby som v ten daný moment nemyslela na nič, čo by ma rozrušilo. Edove intenzívne dotyky po mojom tele mi vytvárali neskutočnú pohodu a útočisko, v ktorom som nemala problém sa pohybovať. Sem-tam som sa pozrela aj na publikum, nemohla som sa prestať usmievať, napĺňalo ma to šťastím.
Chytila som Eda za krk a spustila sa dole. Pevne ma držal, aby som nespadla a neskončila na zemi s rozbitou hlavou. A tak sme ukončili svoj 2minutový tanec. Postavili sme sa k sebe a poklonili sa publiku i porote. Pri pohľade na ľudí som zahliadla Samuela, ktorý v dave hrdo tlieskal. Nezvyčajné. Zasekla som sa, zamrzla mi tvár. Edovu ruku som pustila a utiekla do šatne. Edo sa za mnou iba obzrel a ponáhľal v momente za mnou. Sadla som si do šatne a v rukách si schovala tvár. Čo to má znamenať, zrazu sa len tak ukázať akoby nič.
,,Si v poriadku?" dvere sa pootvorili a vykukol z nich Eduard.
,,Chcem byť sama," a tak mu neostávalo nič iné, len zavrieť dvere a odísť. Rozhodla som sa opustiť túto miestnosť a prezliecť sa do civilného oblečenia, dokým ma nevyrušilo ďalšie otvorenie dverí.
,,Povedala som ti, že chcem byť sama!" zvýšila som hlas.
,,Naozaj?" odpovedal známy hlas.
,,Čo tu robíš?" sekavo som sa spýtala a zakryla si telo kúskom odevu.
,,Prišiel som ťa pozrieť," usmial sa, ,,nemohol som si predsa nechať uniesť tvoj dokonalý tanec. Vidieť ťa v krátkych obtiahnutých šatách aj keď v prítomnosti môjho najlepšieho kamaráta, ma dostáva do vytrženia."
Zastavil svoj monológ. Nerozprával ďalej. Všimol si na mne, že jeho prítomnosť mi nerobila dobre.
,,Bojíš sa?" priblížil sa o krok vpred.
,,Nie," ťažko som prehltla a neprestala ho pozorovať. Zamyslel sa a vtedy sa rozbehol ku mne a spojil naše pery. Neváhal ani na sekundu. Nevedel sa pri mne ovládať a v tomto prípade ani ja.
Bozk som si užívala akoby to bolo poslednýkrát, čo sa vidíme. Bozkával dravo, neoblomne a žiadavo.
,,Samuel stačí," odsotila som ho zo seba, ,,nemôžeš mi ubližovať a potom sa hrať, že sa nič nedeje."
Vyškieral sa mi. Prešiel mi rukou po líci, opäť sa iba hral. Zahryzol sa do pier a slastne sa usmial.
,,Neviem sa od teba držať ďalej, naozaj som sa snažil," chytil ma za krk jemným a nenápadným pohybom si ma približoval k sebe. Nachádzali sme sa v takej blízkosti, kedy sa naše nosy dotýkali a vzduch medzi nami bol takmer nedýchateľný. Testoval moju trpezlivosť. V tejto situácii som nabrala vedenie ja, keď som spojila naše pery a dravo ho bozkávala. Poceľ smrti. Tričko, ktorým som si zakrývala odhalenú hruď som pustila na zem a keď si ma zdvihol na seba, ruky som si obmotala okolo jeho krku. Nemala som dosť. Keby som si mala určiť hranice medzi dostatkom a ničím, tak by to neskončilo nikdy. Svojimi veľkými rukami si ma udržiaval za zadok a ja som sa nohami o neho zakvačila. Mali ste niekedy taký pocit, kedy chcete, aby už daná situácia rýchlo skončila? Toto nebol ten prípad.

,,Bijou?" do dverí vstúpil Edo, ,,ehm, Samuel aké nečakané."
Eduard si založil ruky a posmešne sa na nás díval. Samuel ma jemne položil na zem a zakrýval telom, aby Edo nespozoroval, že tam stojím iba v nohavičkách.
,,Ty máš teda načasovanie," zasmial sa Samuel, ktorý sa zohol a podal mi tričko hodené na zemi.
,,Chcel som len vedieť, či si v poriadku, ale ako vidím, si," nadýchol sa, ,,a mimochodom vyhrali sme prvé miesto." Rozčúlil sa a zmizol. Nehľadiac na to aké mal Edo plusy, nežnosť, komunikatívnosť, spoľahlivosť, úprimnosť a mal dokonalý zmysel pre humor, tu bol stále Samuel, ktorý ma tak neskutočne priťahoval.