V meste, ktoré znesvätil

6

Už len pri vstupe do budovy školy som začula šepot študentov. Nebolo nikoho, kto by sa na mňa nepozeral. Rozprávali sa medzi sebou s pohľadmi upriamenými priamo na mne. Zhlboka som sa nadýchla, zatvorila oči a v rýchlosti utekala do triedy. Sadla som si za stoličku a tvár si schovala v rukách. Bolo to tým včerajškom? Bola som presvedčená, že sa o mne aj Samovi rozpráva.

,,Si v pohode?" prisunula sa Liana a držala ma v teplom náručí. Hladila ma po tvári a odbúravala všetku tú negatívnu energiu navôkol. Neodpovedala som. Ticho bolo súčasťou krásneho života. Dostala som mierny závrat, tak mi Lia podala fľašu s vodou. Zahmlievalo sa mi pred očami, pohltila ma ťaživá tma. Mysľou som nebola prítomná. Tlak v bruchu bol intenzívnejší, prirovnala by som ho k pocitu na zvracanie. Ledabolo som sa odkvackala na záchod. S myšlienkou že nikoho nestretnem, som sa iba utešovala. Pri zrkadle stála Ivana, upravovala si rúž na perách. Mohla som čakať niečo horšie?

,,Iva?" zvolala jedna z jej kamarátiek. Diabol nikdy nie je sám, preto má všade svojich poskokov. Ivana v sekunde presmerovala svoj pohľad smerom ku mne. Ak by pohľad zabíjal, bola by som najmenej štyrikrát mŕtva.

,,Ty malá štetka!" zaziapala a na zem hodila svoj červený rúž. Ona je typ človeka, ktorý urobí aj nemožné, aby človek trpel. Minúta trvala ako sekunda. Vrhla sa na mňa s jej ostrými pazúrmi, ktorými mi doškriabala celú tvár. Nestála som tam nečinne, musela som sa obrániť. Trhla som jej vlasmi, na čo nahlas zapišťala.

,,Ešte raz ťa uvidím v Samovej blízkosti, dievča," ukázala na mňa ukazovákom, ,,nepraj si ma!"

Odišli. Počula som iba výrazné buchnutie dverí, klopkajúce dupanie podpätkov a zákerný smiech. Zovrela som si tvár v rukách, podišla k zrkadlu a pozrela na seba. Tvár som mala doškriabanú do červena a malé rany zvýraznené krvou, ktoré som okamžite utrela do vreckovky namočenej vodou, mi svietili na tvári. Vydýchla som si. Čím menej sa budem o neho zaujímať, tým menej to bude bolieť. Bolo to správne? Držať si odstup od niekoho, ktorého prítomnosť vás tak ohromne láka.

Ustúpila som. Nebolo to hrdinské gesto, ale konflikty som si utvárať nežiadala. Svoj feriálny deň som strávila v telocvični učiac sa tango, aby som pred Edom nevyzerala ako palica. Dookola som si púšťala pesničku podľa nášho výberu a naťahovala si nohy, aby som zvládla tanečný úkon so zdvihnutím nohy. Pomaly som to vzdávala. Sadla som si na zem a ešte naposledy sa rozcvičila. Až dokým sa do dverí nedotlačil Samo. Vždy ma dokázal vyrušiť pri každej mojej činnosti.

,,Edo nepríde," poznamenal bez výčitiek. Vážne som nebola prekvapená, že sa ukázal práve on. Veď bol všade. Jeho prítomnosť som zľahka odignorovala a zbehla sa napiť vody. Rozhorčilo ho moje, pre neho nepochopené, neodpovedanie. Strhol mi ruku, drtil ju v tej svojej. Očami ma začaroval, monológ stíchol. Moje mlčanie bolo hlasnejšie ako odpovedajúce slová. S pekelným úškrnom na tvári zapol hudbu. Predklonil sa, čím ma požiadal o ruku. Neoblomne som stála na pevnej zemi a nepohla sa ani na milimeter. Nasilu ma chytil za pás a potiahol k sebe. Teplou rukou mi prešiel po tvári. Verte, neverte, chcela som mu zomrieť v náručí. To puto, čo medzi nami bolo, by sa Ivane nepodarilo rozdeliť ani jej nechtami, ba ani jej slovnými útokmi. 

,,Nemôžem byť s tebou," pri pohľade do jeho očí mi skamenela tvár. Prešiel mi dlhými prstami po líci, ktoré jemne poláskal. Popri jeho víťaznom úsmeve mi šepol do ucha: ,,kto ťa zastaví?"

Popravde Ivana. Ivana by ma zastavila. Odstúpila som pár krokov vzad. Nechtami som si zarývala do kože, aby to už skončilo. Aby skončila táto hra bez konca.

,,Iva..," utíšil ma slabým bozkom, a tým som prehrala svoj boj. Nepohla som ani brvou, pretože bol mojím slnkom, ktoré ma každé ráno prebúdzalo, no ak ho bolo priveľa, tak iba vyčerpávalo.