Štěstí nám nepřeje...ale to je mi u prdele my k sobě patříme!

XVIV. Esej alebo ako chcete

Som Kristina, jedno mladé dievča ktoré žije len so svojim bratom. Rodičov mám ale sú to svine. Vo svojich 14 rokoch som odisla z domu so svojim teraz 21 ročným bratom. Ja mám 19. Od mala trpim panickými záchvatmi. Rišo bol jedinou osobou ktorá tu bola pre mna. Bol tu ešte Jakub Strach aka NobodyListen je to dj. Prichýlil nás keď sme sa presťahovali do Pardubíc. Jeden deň sa mi stal osudným, po dni v posilňovni som narazila do veľmi milého zlatého chalana. Vtedy som našla svoju rodinu. Label veľmi úspešný label. Vtedy som zistila že sa nemám bat zoznamovať sa s novými ludmi. Zo začiatku som sa strašne bála. Bála som sa že mi ublížia. Travili sme spolu strašne veľa času. Ako malá som mala kamaráta. Travili sme spolu strašne veľa času. Narodili sme sa takmer v rovnaký čas, v rovnakej nemocnici a dokonca nás naše mamky pomenovali Kristina a Kristián. Naše mamky boli zo začiatku najlepšie kamarátky. Potom sa niečo kazilo a ich vzťah upadal. Ja som ku kikovi chodila často. Ostávali sme neskoro večer vonku. A raz sa mu to stalo osudným. Naháňali sme sa, tým že bolo neskoro večer nečakali sme že budú chodiť autá ale aj tak sme si dávali pozor. On si nevšimol že vybehol na cestu. Zrazilo ho auto. Šofér autá zdrhol a ja som nemala ako zavolať záchranku. Telefóny sme si von nenosili pretože sa nám nikdy nič nestalo. Našla nás až okolo piatej ráno kikova mamka. Cely ten čas som s ním sedela uprostred cesty vedla našeho domčeka do ktorého sme chodili vždy keď nám nebolo dobre. Chyba mi ale verím že mu je tam hore lepšie. Jeho som stratila. Potom prišla jedna baba. Boli sme skvele kamosky ja som potom proste zdrhla. Nepíšeme si.

Raz sa má moja psychologička pýtala ako sa mám. Ja som jej odpovedala.

Žijem, pretože musím. Ale držia má tu určitý ľudia. Moje problemi nikto nerieši a preto som taká aká som. Po mojej nehode v nemocnici.

Zistila som že aj keď si o niekom myslíme ako ho mame radi a on nás nieje to pravda. Keď nám niekto príde do života myslíme si že je to navždy ale ono nieje. Niekedy to je áno na dlhšiu dobu ale malo ľudí v našom živote tu ostáva na vždy. Raz mi došlo že aj keď tu osobu sebeviac milujete nemôžete ju tu držať. Tak ako sa ona rozhodne tak bude. Ak vo vašom živote byt nechce tak v ňom nebude pretože si to nezaslúži. Tak ako mne zo života odišlo strašne veľa ľudí. Strašne veľa teraz prišlo. Prišla skupina feťákov ktorých milujem a nenechám súch odísť. Milujte sa a nepozerajte na to ako vyzerá každá druha. Všetci sme krásny a musíme sa mat radi.

Keď mi niekedy niečo napadne dopíšem to tu táto "časť" je vlastne nieje potrebná len som to tu chcela dať budem to dopĺňať/mazať ale chápeme sa