Demigod [COMPLETED]

~chapter twenty-eight~

No uvedomoval si, že práve táto noc môže byť ich posledná.

Obaja chlapci si užívali túto noc najviac, ako mohli, pretože nemali istotu, že môžu zažiť ešte jednu takú. Ani si neuvedomovali, ako dlho na sebe boli nalepení. No bolo to dlho. Veľmi dlho. Percy ležal na mäkkej posteli, na hlave mal silno pritisnutý vankúš. Nemohol vydržať to hlasné vzdychanie z vedľajšej izby. Potreboval sa poriadne vyspať, aby mal dosť síl na zajtrajšok, no tí dvaja nie a nie prestať. Nakoniec sa rozhodol poobzerať sa po iných izbách. Dúfal, že tu bola ešte nejaká voľná, ktorá by bola samozrejme ďaleko od tých dvoch nadržaných zvierat.

V čierno-čiernej tme zakopával o vlastné nohy, nevidel ani len jediné maličké svetielko, ktoré by mu pomohlo lepšie sa orientovať na chodbe, kde sa nachádzali kajuty. Z jednej izby vychádzali Louisove a Harryho hlasné vzdychy a výkriky mien, z druhej kajuty zas vzdychy dvoch dievčat a jedného chlapca. Percy tipoval, že si to tam s nimi rozdával Connor. Dustin mal predsa len pätnásť, hádam nie je až také perverzné prasa. Zato Connor, ten bol iná šálka kávy. Každý týždeň striedal dievčatá ako ponožky. Pers sa čudoval, že po toľkých sexoch ešte nedostal infarkt. Raz ho prichytil so štyrmi dievčatami v posteli. Odvtedy má nočné mory.

,,Čo tu robíš, Percy?" Spoza neho sa ozval rozospatý Dustinov hlas. Percyho trochu myklo, lebo nebol pripravený na niekoho za jeho chrbtom.

,,Hľadám nejakú inú kajutu, ktorá by sa nenachádzala blízko Harryho a Louisovej. Nemôžem kvôli nim spať. Sú príliš hlasní. Lezie mi to na nervy." Zavrčal otrávene Poseidónov syn. Pregúľal svojimi modrými očami, keď začul výkrik z Harryho úst: ,,LOUIS! AH!"

Dustin sa potichu zasmial a pomaly nahmatal vypínač, čím zapol svetlo na chodbe. ,,Nebudeš sa tu predsa premávať v takej tme. Mohol si si zasvietiť." Povedal Percymu chlapec a so zívnutím sa vydal do svojej kajuty. Ešte predtým, než zavrel za sebou dvere, povedal Percymu dobrú noc.

,,Dobrú." Zamrmlal Jackson, hľadajúc nejakú prázdnu kajutu. Opatrne otvoril jedny dvere, no čakalo ho prekvapenie. Nejaké dievča si tam pobehovalo len tak, nahé. S rozšírenými očami okamžite zabuchol dvere a vydal sa hľadať inú izbu. V každej našiel nejakú dievčinu. A nijaká z nich ešte nespala. Buď sa pozerala na televíziu, alebo ležala bez trička vyvalená na posteli. Percy sa začal tváriť znechutene. Ani jeden človek na tejto lodi nie je normálny? Pýtal sa sám seba.

Dospel k tomu názoru, že nie. Už bol dosť unavený, jeho chôdza bola šuchtavá. Napokon sa mu konečne podarilo nájsť prázdnu kajutu, ďaleko od dvoch hlučných polobohov. Vlastne, jeden z nich ani nebol poloboh. Bol orákulum.

S úľavným výdychom sa zvalil na posteľ. Netrvalo dlho, než zaspal. O chvíľu by ho nezobudil už ani hurikán. Spal, akoby bol mŕtvy.

***

,,Ďakujeme vám za odvoz, chalani. A samozrejme, aj za poskytnutie nocľahu, jedla a pitia zdarma. Nabudúce vám to musíme nejako vynahradiť." Usmial sa nízky brunet a zamával Connorovi a Dustinovi na rozlúčku. Dustin si ihneď pomyslel na včerajšiu noc, keď sa Louisov a Harryho krik roznášal po celej jachte menom Andromeda. Dúfal, že Lou nemyslel to slovo "vynahradiť" práve v takom zmysle. Nerád by skončil s natrhnutým zadkom. Aj keď si musel priznať, že maličký brunet bol na zožratie, predsa mal radšej dievčatá. Kučeravého a nízkeho chlapca vnímal len ako nových kamarátov. Nič viac. Nič menej.

,,Tak nabudúce! Veľa šťastia, polokrvní!" Zvolal na nich so smiechom Connor a aj on im zamával na znak rozlúčky. Po chvíli sa obaja otočili, začali sa venovať inej činnosti. A to rozprávaniu sa s tými dievčatami v plavkách.

Percy, Louis a Harry sa s povzdychmi presunuli bližšie k brehu. Mali to namierené do centra Jacksonville, tam na nich čakali celkom iné dopravné prostriedky, než bol hypokampus a luxusná jachta. V centre mesta sa totiž nachádzal ranč plný koní. Áno, na to, že to bolo v centre, trochu uletené, ale nedalo sa nič robiť. Jednoducho sa nejaký investor rozhodol kúpiť si pozemok v strede mesta a postaviť tam úplne nezvyčajnú drevenú budovu spolu so stajňami plnými zapáchajúceho hnoja. Obyvatelia Jacksonville tento ranč zďaleka obchádzali. A tak tam chodili iba polobohovia, čo zablúdili alebo sa nemali ako dostať domov. Niekedy sa stalo, že tam zavítalo zopár smrteľníkov, zväčša turistov, ale to sa stávalo vážne zriedka.