Eris. Meno, ktoré doslova znamená chaos.
Lyssa Laurent. Žena, ktorú toto meno vystihuje do bodky a do písmena.
Bodaj by to Killian vedel skôr, ako sa s ňou zaplietol. Kto ale mohol čakať, že mu obráti život naruby?
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
"Omráčila si ju." Uznal som.
"Ty si nič nerobil, takže som musela ja." Prehovorila Luna. "Bude v poriadku." Obraňovala sa. "Za pár hodín sa zobudí."
"Za pár hodín?" Vyletel som na ňu.
"Neviň za to mňa. Nyx ich od niekoho zohnala. Ja nemôžem za to aké silné sú." Nadvihla ramenami.
"Nemala si to spraviť."
"Ale prosím ťa." Odfrkla si. "Za prvé, pomohlo jej to. Za druhé, tak či onak by sme to raz na ňu použili, to dobre vieš. Teraz aspoň vieme aký veľký účinok majú."
"Luna." Povedal som jej meno varovným hlasom.
"Dobre, už som ticho." Zdvihla ruky do obranného gesta. "Ale ak môžem povedať ešte jednu vec, nemala byť tu." Obzrela sa po izbe, ktorá kedysi patrila Val. "Má tu veľa vecí, s ktorými by nás mohla zabiť."
"Ak by chcela, zabije nás holými rukami, nemyslíš si?"
"Niečo na tom bude." Zamyslene sa zapozerala na Lyssu, na posteli. "Preprogramujem tie náramky, aby nemohla výjsť z izby bez nášho povolenia. Uvidíme sa neskôr." Otočila sa a odišla.
Podišiel som o čosi bližšie k posteli a potiahol si stoličku od stolu k nej. Sadol som si a pozrel sa na Lyssu.
Bola tak kľudná.
Jej hruď sa pomaly a pravidelne nadvihovala. Môj pohľad ale zastal na jej ruke.
Je možné, že tá popálenina je od toho výbuchu? Ale prečo iba na tom mieste? Nedáva to žiaden zmysel.
Pokožka bola dobre zahojená, ale aj tak bolo viditeľné, že je to popálenina. To tetovanie by ale stále malo byť vidieť. Aj keď sa poruší pokožka.
Takže prečo ho nevidno?
Jej slová ma prinútili sa zamyslieť, či to je naozaj Lyssa, a nie niekto iný. Je to iba také malé semienko pochyby v zadnej časti mojej hlavy.
Pomaly som sa postavil a prešiel k nej bližšie. Odhrnul som jej vlasy z pravej časti tváre a nahol sa cez ňu, aby som mohol vidieť znamienko pod jej uchom.
Je tam.
Vďaka Bohu.
"Vieš čo je osobný priestor?" Odtrhol som sa od nej, keď prehovorila. Jej oči boli zrazu otvorené a pozerala sa na mňa nie s nadšeným výrazom.
"Ako dlho si hore?"
"Dostatočne na to, aby som vedela, že by si bol dobrý stalker. Často si užívaš pohľad na spiace ženy?" Rukami sa nadvihla, aby sa mohla oprieť o čelo postele. "Čo sa stalo?" Prešla si prstami po spánkoch.
"Nepamätáš si?" Zamračil som sa.
"Pamätám si, že som ťa mala v pláne zabiť. Dobrovoľne si mi dal zbraň a potom je to celé v hmle."
