•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« druhý diel série ÚSVIT »
Vyvolená zmeniť svet už bola objavená. Precitla. Iba ona môže zabezpečiť trvalý mier po celom Natalise. Zvolená samotnou Lunou na Patrónku svetla sa mladučká Mensis pretĺka strasťami nevyspytateľného osud...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
V odľahlej časti mesta, kam nedopadol lúč svetla, sa v červenej zemitej pôde ryl pás skromných náhrobkov. Niektorí zomreli pri opustení kráľovstva, iných skolili choroby. Kým sa naučili žiť v spaľujúcom objatí púšte mnohé deti sa nedožili prvého roku života, takže väčšina hrobov patrila práve im.
Gladius teraz postával pred dvoma hrobmi, poskladaných z kameňov, na ktorých mu vyryté mená pripomenuli bolestivú stratu, ktorá nikdy skutočne nezmizla. Ani nezmizne. Dvojičky pokľakli k náhrobkom a prstami letmo okopírovali hrany drevených krížov. Boli najmenší, keď otca s matkou chladnokrvne zavraždili.
Armusa i Clypsusa neraz umárali výčitky. Nebyť ich narodenia, možno by ešte žili. Alebo by sa našiel iný dôvod, pre ktorý by kráľ chcel zabiť celú ich rodinu. Zrada. Ich otec, generál, by zaiste spriadal plán ako svoju rodinu zachrániť a nemárniť tak životy nevinných detí a rodičov. Bolo však už neskoro na akékoľvek odpustenie.
,,Nepodarilo sa nám získať ich telá, ale nazdával som sa..., že ak sa raz vrátite budete chcieť, aby mali miesto svojho odpočinku." Gladiusovi zovrelo hrdlo, pokorne pozrel Idonovým smerom a potichu ďakoval za toto gesto.
Úcta k človeku vychádzala z čistej ľudskosti, ak nemáte ľudskosť nie ste ničím. Nemáte právo nazývať sa človekom, pretože človek cíti, vníma stratu a stavia srdce na prvú pozíciu.
Najmladší bratia povstali, nárek rezal Gladiusovi uši, no toto miesto bolo stvorené na bôľ, bolo ich útočiskom. Čo by dal za to, aby ho otec videl. Aby mu mohol podať ruku a odovzdať mu jeho meč, ktorý v dedičstve zanechal práve najstaršiemu z bratov. Jemu samému.
Bol by naňho hrdý?
Aspoň sčasti?
Alebo by ním opovrhoval?
Tisnúce sa slzy odzbrojili aj veliteľa, ktorý si k sebe po stranách privinul najmladších bratov a v pevnej bratskej náruči s nimi zdieľal ich zármutok. Nemohol si dovoliť plakať, pretože teraz to boli oni, ktorí potrebovali jeho pevnú náruč. Len ich držal istým úchopom okolo pliec a nechal ich, aby emóciám dovolili prejsť.
Idon ich s tichou ľútosťou pozoroval, tento obraz aj jemu samotnému pripomínal niečo, čo stratil a už mu to nikto nikdy nevráti. Nebol to domov a rodičovská láska, tá nikdy nejestvovala, hoci možno áno, no so zábleskom chamtivosti sa vyparila. Stratil ženu, ktorú miloval, ktorú si chcel vziať. Práve jej smrť bola dôvodom, pre ktorý už nemohol ostať v kráľovskom dvore.
Otec predsa nezabije synovu lásku. Idonova matka sa, nanešťastie, nedožila manželovej vlády. S porodením najmladšieho syna krátko na dovŕšenie jeho štyroch rokov zomrela. Skolila ju slnečná horúčka a teploty jej spálili vnútro. Ktovie, či by sa tomuto celému dalo predísť, ak by kráľa sprevádzala jeho drahá a milovaná kráľovná?
,,Som ti veľmi vďačný." Pokynul k nemu zrakom Gladius a potom si plynulým pokľaknutím uctil spolu s bratmi miesto posledného odpočinku svojich rodičov. Rodičov, ktorí sa nedožili dospelosti najmladších synov.
