•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« druhý diel série ÚSVIT »
Vyvolená zmeniť svet už bola objavená. Precitla. Iba ona môže zabezpečiť trvalý mier po celom Natalise. Zvolená samotnou Lunou na Patrónku svetla sa mladučká Mensis pretĺka strasťami nevyspytateľného osud...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
SEVER, KRÁĽOVSTVO ŽERAVÉHOSLNKA
Dnes v Púštnom meste vládlo zvládnuteľné teplo, čo však neznamenalo, že bolo únosné. Kvapôčky potu sa mi na čele tvorili ihneď, ako som vonku trávila dlhšie chvíle, než som plánovala. Obzerala som si architektúru mesta, príbytky, zhovárala som sa s ľuďmi, ktorí ma s obdivom sledovali alebo mi niečo ponúkli.
Niekedy ma prepadli myšlienky inakosti, nakoľko som medzi tých tmavých opálených mužov a ženy, s krásnymi ryšavými, gaštanovými či čiernymi vlasmi, absolútne nezapadala. Moja bledá, takmer biela pokožka, vyzerala akoby ju opúšťal život a svetlé vlasy s belasými očami priam žiarili medzi toľkou zlatou ako vynímajúci sa mesiac.
Ako som prechádzala malým námestím všímala som si úsmevy pracujúcich i predávajúcich. Malé deti sa zahanbene predbiehali v tom, ktoré si získa moju pozornosť. Jasali, chichúňali sa a cerili zuby. Napokon si ju vyslúžil malý chlapček, držiaci v rukách kvet s ostrými lupeňmi a hnedými peľnicami uprostred.
,,To je pre vás, princezná." Líčka sa mu od hanby začervenali, tmavá pokožka zvýrazňovala jeho zlatavé oči, ktoré pôsobili v tieni ako jantár.
Čupla som si k nemu, kým menšie dievčatko sa skrývalo za jeho chrbtom. Pritískalo si drobné prsty k ústam a s nadvihnutými kútikmi ma potichu pozorovalo. Obzeralo si moju tvár a netypicky drobný nos uprostred, s veľkými guľatými očami, ktorých lem bol obrastený belavými mihalnicami.
,,Ďakujem, ako sa voláš?" vyriekla som dojato, s náležitou milotou.
,,Atrey. Toto je moja sestrička Nasli." Predstavil ju priateľsky.
,,Vidím, že je trochu bojazlivá." Chlapček nadvihol rameno, aby odkryl sestrinu tvár, no ona sa mu len viac zaryla do chrbta v úzadí. Tichý smiech chlapca mi pohladil bubienky.
,,Odkiaľ pochádzate, Atrey?"
,,Odtiaľto, patríme sem, ale museli sme odísť z kráľovstva." Boli slušne oblečení, no napriek tomu ma v jeho pohľade zaujalo niečo, čo mi bolo dôverne známe.
,,Kde máte rodičov?" v tom chlapec sklopil zrak. Posmutnel a s ním aj moja duša zastonala.
,,Nepodarilo sa im ujsť s nami. Ostali u kráľa, poverili ma, aby som sa o Nasli postaral."
Úbohé deti.
,,Kto sa o vás stará?" zaujímala som sa ďalej, cítila som nesmierny žiaľ z toho, že nemohli tráviť chvíle s rodinou a ako mnoho iných, aj oni boli oddelení od rodičov. Dospelí sa s týmto problémom ale pasujú ľahšie.
,,Nikto, princezná. Bývame v tom malom domčeku tam na rohu, je to azyl pre osirelé deti. Ale nebojte sa, nič nám nechýba."
