•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« druhý diel série ÚSVIT »
Vyvolená zmeniť svet už bola objavená. Precitla. Iba ona môže zabezpečiť trvalý mier po celom Natalise. Zvolená samotnou Lunou na Patrónku svetla sa mladučká Mensis pretĺka strasťami nevyspytateľného osud...
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
Nič ako len bezduchosť, tancujúca v jej očiach, nepreniklo za hradby belasého pohľadu. Nevnímal ani náznak tepla, tej vášne, ktorú pred chvíľou cítil. Akoby sa na pár okamihov vyparila a vymanila z jeho náruče.
Hánkami jej pohladil líce, zotrel slzy spod otvorených očí, ktoré zízali kamsi do prázdna. Neprehovoril, nemukol, len ju držal a hladil. Bol jej nablízku, bol jej oporou, jej istotou. Všetka tá bolesť sa nedá zničiť a vymazať. Pochopila to.
Porozumela minulosti vo chvíli, čo jej perami pobozkal čelo. Minulosť nás nemôže zraňovať donekonečna, jej úlohou je posilniť nás. Vniesť nám do žíl nádych, do rúk silu a na plecia kríž osudu, ktorý si ponesieme naveky.
Belavé vlasy zažiarili, ako keď sa nad ránom rozlieza slnečný svit ponad piesky. Privrela viečka a nechala sa tou žiarou pohltiť. Biely jas ju celú pohltil, ligotal sa okolo nej ako kvapky rosy, až Gladius musel odkloniť zrak. Svetlo tancovalo pomedzi ich telá, vibrovalo na pleti, šteklilo vo vlasoch a hrialo na duši.
Zvírilo sa ako kúdoľ dymu a potom v jasnej strele preniklo k hrudníku princeznej, stále sa túliacej ku krku svojho ochrancu. Preniklo do nej, nechalo sa pohltiť do poslednej kvapky, posledného zrnka, a keď šum mágie ustál a Gladius sa porozhliadol vôkol, aby si princeznú následne premeral, prívesok na jej krku sa ešte chvíľku ligotal plápolajúcimi lúmenmi svetla a potom zhasol.
Otvorila oči, nadýchla sa - priam polapila dych a prudko vystrelila do sedu.
,,Ššt, ššt..." upokojoval ju tlmene pomedzi to, ako sa preľakane rozhliadala po priestore.
Netušil čo sa práve stalo, v tomto svete nebolo nič normálne, no keď sa im výrazy stretli duša mu precitla. Položil by život za tie oči, ktoré naňho práve hľadeli. Čisté, jasné a plné života. Neuvedomil si, že mu takmer sedí v lone a objíma ho okolo krku. Tá blízkosť ho pokúšala, ale využil dosť veľké sebazaprenie, aby sa zdržal akýchkoľvek neuvážených pohybov.
,,Je ti lepšie?" spýtal sa opatrne, kútiky v porcelánovej pleti sa nadvihli.
,,Oveľa. Cítim sa ako... ako keby som bola o niečo ľahšia. Akoby ma nič nedusilo."
,,Naozaj?" nadvihol obočie, pochybnosti boli na mieste, ale nebolo sa čoho obávať.
,,Prijala som svoju minulosť. Fakt, že som sa s ňou nevedela stotožniť ma trýznil a teraz je... preč."
,,To znamená, že aj tvoje nutkanie zabiť ma pominulo?" podrýpol, načo sa tlmene zachechtali. Privinula si ho bližšie, špičkou nosa olemovala tú jeho a privretými viečkami ho pozorovala.
,,Stále som pre teba nebezpečná, veliteľ." Zaštebotala sladko, vzrušilo ho to napriek tomu, čo pred pár okamihmi zažili.
Napriek tomu, že len pred chvíľou sa jeden druhému otvorili. Bolo to sebecké, ale nebál sa priznať si, že ju chce.
