•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« druhý diel série ÚSVIT »
Vyvolená zmeniť svet už bola objavená. Precitla. Iba ona môže zabezpečiť trvalý mier po celom Natalise. Zvolená samotnou Lunou na Patrónku svetla sa mladučká Mensis pretĺka strasťami nevyspytateľného osud...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Prehodila som sa vo svojej posteli na druhú stranu. V tvrdom spánku ma šteklil vánok na odhalenej šiji, prechádzajúci cez krk a líce. Potom niečo zapraskalo. Otvorila som oči a poobzerala sa po tichej miestnosti, osvetlenej len chabým lampášom na stolíku.
Bola som sama. Biela zástera visiaca na výreze dvier viala dovnútra. Šípila som, že za ňou niečo je. Po ruke som však nemala jedinú zbraň. Neodvážila som sa prekĺznuť spod prikrývky, no potom sa na prahu objavil tmavý tieň. Srdce sa mi rozbúchalo.
Pritiahla som si prikrývku bližšie k tvári a nohy schúlila k bruchu.
,,Mensis." Ozvalo sa do ticha.
Monotónny, tichý a nežný hlas. Rozvibroval mi pokožku, tancovali po nej zimomriavky, chlad vystriedalo teplo. Postrehla som dobre?
,,Mensis." Prehovorilo to na mňa znovu, kroky sa potichu šúchali na predsieni môjho domčeka a tieň sa vzdialil.
Zvedavosť moja neopúšťaj ma.
Vykĺzla som von. Bosá som prešla za záves a zahliadla siluetu postavy. Vánok mi odokrýval len jej línie, no ani tie vo mne nevzbudzovali strach. Ba práve naopak, lákali ma k sebe, volali. Vyšla som von.
Do očí bijúca biela žiara mi zabránila vo výhľade, no pominula vo chvíli, čo sme sa ocitli na priestranstve paláca. Stáli sme na balkóne hlavnej siene. Pozoroval biely mesiac na tmavej oblohe.
Bola som doma.
A ten duch... ak to bol duch, ostával zahalený v tme.
,,Bál som sa, že ma neprijmeš." Prehovoril znova.
Ten hlas... poznala som ho. Bol to rovnako láskavý zamatový tón, aký som počula naposledy. Ktorý som zbožňovala, s ktorým som rástla a ktorý ma včas varoval.
,,Mesačný svit je najkrajšia vec na zemi. Ukazuje nám cestu, no zároveň nás drží v tajnosti." Otočil sa.
Dych sa mi zatriasol, oči sa otvorili a nohy sa od prekvapenia rozbehli dopredu, keď tieň vystriedala známa tvár, belavé vlasy a prenikavé oči.
,,Nyx!"
,,Ahoj, mesačný svit." Dodal potichu, pevne ma objímajúc okolo drieku. Túžila som, aby ma nikdy nepustil.
Oči sa mi zarosili dojatím a duša tancovala radosťou. ,,Bála som sa, že ťa už neuvidím."
Iskričky v očiach mu nahradil smútok v lícach. Zahrnul mi prameň vlasov za ucho a strieborným pohľadom tancoval v mojich očiach. ,,Vieš, že je to len sen, Mensis." Prial by si, aby to bolo iné.
