•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« druhý diel série ÚSVIT »
Vyvolená zmeniť svet už bola objavená. Precitla. Iba ona môže zabezpečiť trvalý mier po celom Natalise. Zvolená samotnou Lunou na Patrónku svetla sa mladučká Mensis pretĺka strasťami nevyspytateľného osud...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Čím viac sme sa vzďaľovali od Kraja Modrého polmesiaca, tým viac sa trávnatý zelený porast menil na žltú sypkú pôdu, známu ako piesok. Tušila som, že pri hraniciach druhého kráľovstva sa zeleň bude eliminovať, báje o pustých miestach vraveli svoje, no nikdy by mi nenapadlo, že budeme vchádzať takmer do piesočných dún.
Tmavé skaly s hnedými chodníkmi prebíjali stromové zátišia. Slnko nás spaľovalo neúprosným horúcom a vody sa tak míňalo čoraz viac. V polovici cesty Gladius nariadil, aby mi pridelili šarpu - závoj z jemnej tkaniny, slúžiaci k tomu, aby ma chránil pred úpekom.
Cítila som sa zle, bolo to nespravodlivé. Voči iným, no aj voči sebe. Mala som ich chrániť, nie ich využívať.
,,Tu, pani moja, napite sa."
Žena o niečo mladšia odo mňa ku mne pristúpila spolu s fľašou vody, vedľa nej stál malý chlapček. Suché a dopraskané ústa si pýtali vodu. Pýtali vlahu a tieň.
,,Vy si dajte."
,,Ale pani moja..." nie surovo, no zato rozhodne, som žene vytrhla fľašu z rúk a kvokla si k chlapčekovi.
,,Tu máš, len si daj." Pokynula som mu, no on odmietavo pokrútil hlavou. ,,Ukáž, poď sem."
Bolo mi jedno, ako veľmi ma duša prosí o dúšok tekutiny, ja to zvládnem. Ak sa nedokážem postarať o ľud ako sa môžem postarať o celý Natalis?
Otvor som priložila chlapčekovi k perám, jedným hmatom si ju priložil tesnejšie a hltal tak, že voda mu tiekla po brade. Usmiala som sa a pozrela žene do tváre.
,,Teraz ty. Vy ju potrebujete viac." Nevoľky sa podriadila, ďakovným nadvihnutím kútikov sklopila zrak a potom sa napila aj ona.
Netrvalo dlho a veliteľ sa zjavil po mojom boku. Za lakeť ma veľmi jemne odtiahol bokom.
,,Pani moja, čo to robíte?"
,,Nevidíš? Starám sa o svoj ľud." Vietor sa neľútostne premieľal na rovnom povrchu bez kopcov. Takmer mi strhol závoj z vlasov, ktoré ma šteklili po celej tvári.
,,Musíte piť."
,,Ale nie takto. Vody máme málo, bohvie kedy prídeme na to miesto. Sú tu malé deti, potrebujú to viac ako ja." Odvrkla som, nemienila som ustúpiť, ani pred ním nie.
Dlaňou sa napriahol k svojmu opasku a vytiahol z neho malý vak, vyrobený zo zajačej kožušiny, s otvorom, v ktorom bola drevená zátka. ,,Už som mal." Ubezpečil ma predtým, ako som mohla namietať ďalej.
,,Ďakujem." Prijala som Gladiusovu ponuku, no nie preto, že by som o svojej sile pochybovala, ale preto, že ma prekukol.
Keď som pery ovlažila v studenej čírej kvapaline takmer som zamdlela. Na jeden glg som vypila viac ako polovicu, viac som si nemohla dovoliť. Vrátila som mu, čo bolo jeho a ďalej sa nevyjadrovala.
