•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« druhý diel série ÚSVIT »
Vyvolená zmeniť svet už bola objavená. Precitla. Iba ona môže zabezpečiť trvalý mier po celom Natalise. Zvolená samotnou Lunou na Patrónku svetla sa mladučká Mensis pretĺka strasťami nevyspytateľného osud...
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
,,Toľká nehoráznosť!" zvýšila som hlas len čo sme sa na pár krokov vzdialili od domu kňažky.
,,Tak to mi niečo hovor! Samé táraniny, nič k veci! Úplne zbytočne som sa vzdal otcovho dedičstva!" rozhodil rukou do vetra, kým som k nemu rázne pristúpila a on mi tak venoval plnú pozornosť.
,,Ja nehovorím o nej, Gladius. Hovorím o tebe." Zmenou výrazu mi dal jasne najavo, čo týmto obvinením cíti.
,,Azda nemám pravdu?"
,,Fahma nám povedala všetko, čo vedela a pokiaľ ide o tvoj meč varovala som ťa. Čo ti je? Čo ťa tak pobúrilo, že si musel reagovať ako hlupák?" vyletelo zo mňa odrazu, sama som bola šokovaná vlastnými slovami.
Podvihol obočie, zreničky sa mu rozšírili a kútiky zvädli.
,,Som hlupák, keď nesúhlasím s tým, aby si sa zlu dobrovoľne vydala? Som hlupák, keď nechcem, aby bol ohrozený niekto ďalší? Sama si videla, čo to dokáže, stratila si kontrolu! Chcem bezpečie pre teba, no aj pre svojich bratov."
,,Tak prečo sa správaš akoby si riešenie dávno poznal, ale odmietal ho?"
Nesúhlasne zavrtel hlavou zároveň s tichým mrmlaním: ,,Neviem, o čom hovoríš."
,,Vieš moc dobre o čom hovorím!" môj tón ho prinútil stáť vyrovnane, zdalo sa, že predo mnou získal rešpekt. ,,Ja som ochotná urobiť všetko preto, aby som nad nimi zvíťazila."
,,Všetko?" prikývla som. ,,Dobre, ale bude to po mojom."
Odpoveď síce nebola priama, no potešil ma aspoň čiastočný súhlas. Možno sa tok rieky konečne rozprúdi.
,,Dobre." Ticho šepol, modrými očami mi kĺzal po nose a na ten krátky okamih sme tam len tak stáli ako dva stĺpy. Dokým neprišiel posledný spoločník tejto krátkej cesty.
,,Mám vás nechať?"
,,Nie!" vyjachtali sme naraz, rovnako tvrdohlavo a odstúpili od seba. Idonove ústa sa skrivili v tichom usvedčenom úsmeve.
,,Takže teraz môžeme prejsť k nášmu plánu, Gladius."
Urobili sme len dva kroky, po ktorých sa veliteľ varovne strhol za seba a Idona uzemnil. Ten už však nestihol skryť previnilý pohľad, lejúci sa mu po celej tvári.
,,Akému plánu?" premerala som si ich oboch, Gladiusova pevná sánka nevydala ani hlásku, len ma tvrdým výrazom prosil, aby som sa do toho nestarala. Smola. ,,O čom neviem?"
Idon zvesil tvár, slnko nám pálilo na hlavy, piesok sa dvíhal k nebu, čo znamenalo, že prichádza prudší vietor.
,,Chcete napadnúť kráľovstvo? Chcete urobiť to, čo som navrhovala ja?"
Ako si mohli poza môj chrbát spriadať plány a mne o tom nedať vedieť?
,,Nie tak celkom, Mensis. Áno, chceme ísť do kráľovstva, ale bez boja. Pokúsime sa kráľovskú gardu presvedčiť." Priznal Idon bez previnenia.
