"Ty máš na návšteve strýka? A je prísny?" opýtal sa Jack s nezdravým záujmom.
Camille sa trochu zamračila. "Nie, je skvelý. Prečo sa pýtaš?"
"Lebo by nám mohol dosť pomôcť," odvetil s desivým úškrnom. "Na zvyšku sa dohodneme pri obede, zatiaľ sa maj," povedal a zmizol vo dverách školy.
Cam si vzdychla a vošla dovnútra tiež.
(Po škole)
Sedeli na múriku pred školou a obaja jedli pečivo zo školského bufetu. Camille donutku (a mala ich ešte plný sáčok) a Jack praclík (a tiež ich mal ešte plný sáčok).
"Ale veď som mu už povedala, že nemôžem prísť... A rodičia by ma asi zaškrtili..."
"Camille?"
"Hm?"
"Máš môjho brata naozaj rada?"
"Samozrejme! Najradšej by som bola celý deň s ním..." povedala a trochu sa začervenala.
"Tak len rob čo som ti povedal a vyjde to," uškŕňal sa Jack.
"Už ti niekto hovoril že si strašný manipulátor?" spýtala sa zamračene Cam.
Jack nahodil samoľúby výraz. "Hovorím si to každý deň."
(Dom Brystonovcov, 17:00)
Odkedy Camille prišla zo školy domov, skrývala nervozitu v družných rodinných rozhovoroch v obývačke. Strýko Dave jej veľmi zlepšil náladu, ako aj jej rodičom. Lenže jej z trošku iného dôvodu - že jej pomôže.
"Mami? Nieje mi dobre... Pôjdem si ľahnúť, okej?"
"Nie je ti dobre? Ako? Od žalúdka?" mama sa začala strachovať.
"Len ma bolí hlava..."
"Dobre, choď si ľahnúť, prídem ťa o hodinu skontrolovať dobre?"
Camille prikývla. Vedela totiž, že ONA ju skontrolovať nepríde. Urobí to strýko Dave. Tak sa dohodli.
Keď ju mama bude chcieť ísť skontrolovať, strýko Dave ju zastaví a povie, že to spraví sám. Potom pôjde do jej izby, chvíľu tam ostane aby rodičia mali pocit že sa Camille vypytuje ako sa cíti, zíde dole a povie im že je len unavená. Finito.
Len dúfala, že to vyjde...
Vyšla hore po schodoch, a aby to bolo autentickejšie, trošku sa potácala.
Akonáhle za sebou zavrela dvere, nehlučne vyšla hore na posteľ, pod prikrývku napchala deky a vankúše (pre prípad že by sa mama chcela pozrieť či je naozaj v posteli), potom sa premiestnila ku skrini, dala si na seba bundu, a obula si topánky.
Ešte sa zastavila pri zrkadle, trochu sa učesala a zavrela skriňu. Nachvíľu zavrela oči a hlbokým dychom sa snažila upokojiť búšiace srdce. Keď to ale nešlo, vykašľala sa na to, schmatla malý balíček zo stola a vydala sa k dverám.
Potichúčky ich otvorila, vyšla z izby a zas ich zatvorila. Vyliezla po schodoch na povalu, po povrazovom rebríku zišla dolu a potom ho vyhodila cez okienko naspäť.
Skoro nemohla uveriť že sa jej to podarilo na prvý krát. Akurát to trochu buchlo, lenže nebolo možné aby to rodičia v obývačke počuli.
Teda, dúfala v to.
Potom sa cez vedľajšie uličky rozbehla rovno na svoje cieľové miesto - dom Sullyovcov.
Prišla presne načas. Jack ju čakal za rohom domu.
"Ahoj," povedala s úsmevom, ktorý chtiac-nechtiac prezrázdal jej vzrušenie.
Úsmev jej však z tváre zmizol keď uvidela tú Jackovu.
"Hore je Cassandra," povedal zastretým hlasom.
Camille stuhla. "Cassandra? Čo tu robí?"
"Prišla mu zablahoželať...ale chce aby sa dali zas dokopy.
Camille sa už už otáčala na odchod, ale vtedy sa otvorili dvere domu a vyšli z nich Jay a Cassandra.
"Prosímťa, daj mi ešte šancu! Len to skús, presvedčím ťa že som oľutovala čo som spravila!" vravela Cassandra so slzami na krajíčku.
"Prosím choď už, robíš si to ťažšie..." Odvetil Jay a vyprevádzal ju cez trávnik.
Zrazu sa ozvalo plesknutie a Camille s Jackom si uvedomili že Cassandra vylepila Jayovi facku.
Lenže ním ani nehlo. Vlastne sa mu ani nezmenil výraz. "Cassandra, choď domov," povedal odmerane, vzal ju za plecia zdravou rukou a vystrčil ju pred bránku.
"Fajn. Ako chceš, dám ti pokoj," povedala, otočila sa na opätku a rýchlym krokom zmizla za rohom.
Jay si vzdychol, otočil sa a vtedy ich uvidel.
Camille a Jacka ako stoja vedľa domu po tom, čo všetko počuli.
Pozrel na Camille a niečo tvrdé a chladné v jeho očiach sa zmenilo.
Podišiel k nim a bez akéhokoľvek slova chytil Camille jednou rukou za pás a pobozkal ju.
Jack sa pomaly vytratil, pričom zamrmlal s úškrnom 'všetko najlepšie bráško.'
Keď sa asi po dvoch minútach Jay od Camille odtiahol, vzal ju za ruku a ťahal ju kamsi preč, akoby sa pred chvíľou s Cassandrou vôbec nič nestalo.
Chodili pomedzi domy, úzkymi uličkami ktorými Camille v živote nešla. Neskôr sa terén začal meniť na záhradnú oblasť, potom zmizla aj tá a pred nimi bol les.
Tadiaľ pokračovali, až kým sa nedostali na malú lúku. Vyzerala ako z rozprávky, všade kvitli kvety a v strede stál malý domček.
Vlastne skôr pripomínal kôlňu. Celú túto takmer idylickú scenériu narúšalo iba zamračené počasie, takže farbu kvetov nebolo poriadne vidieť.
Jay ju vzal do domčeka. V nútri bol na zemi malý koberček, gauč a plno poličiek. Na poličkách bolo niečo prekvapivé. Knihy.
Camille čítala ich názvy a autorov, zatiaľ čo Jay rozsvietil malú petrolejovú lampičku.
Potom ju opatrne chytil za ruku a usadil na gauč.
"Vitaj v mojej tajnej zašivárni," povedal Jay a pobozkal ju.
"Hmm...a čo tu zvykneš robiť? Šiť? Alebo vodiť si sem frajerky?" opýtala sa Camille s úsmevom.
"Čiastočne oboje," odpovedal a tajomne sa usmial.
Camille sa zľakla. Žeby si sem fakt vodil frajerky? "Ako to čiastočne?"
On sa rozosmial, na čo mu ona dala jednu po hlave. "Čo sa smeješ? Odpovedaj!" prikázala mu, ale aj jej pomaly šklbalo kútikmi.
"No chodím sem väčšinou keď mi šije a potrebujem sa ukľudniť a čo sa týka tých frajeriek..."
Cam nervózne čakala čo povie.
"...vzal som si sem jednu a asi som to nemal robiť," dokončil a zatváril sa skľúčene.
Čože? Myslí si že spravil chybu že ma sem zobral? pomyslela si a v očiach mala vážnu obavu. "Prečo?" opýtala sa.
"On jej pozrel do očí a v tých jeho zahliadla šibalské iskričky. "Lebo ju nenechám odísť," povedal a začal ju bozkávať na krku.
Camille naozaj odľahlo. Rukami ho objala okolo drieku a užívala si dotyk jeho pier. Zrazu sa cítila akoby presne sem patrila - do maličkého domčeka skrytého pred zrakmi ľudí, do Jayovho náručia.
Keď však zacítila, že sa presunul k jej kľúčnym kostiam, trochu sa zľakla.
"Jay..."
"Ďalej nepôjdem," sľúbil a zdvihol hlavu. Pozrel na ňu a frajersky sa usmial. "Pokiaľ nechceš..."
Camille sa zasmiala. "Chce to čas, dobre?" On sa pousmial, pomaly ju jednou rukou položil na chrbát a dal jej pusu na špičku nosa.
"Máš pehy," skonštatoval.
"Viem, nejde to zakryť..." vzdychla si mrzuto.
"Milujem pehy," povedal jej a ľahol si nabok vedľa nej.
Tesne predtým než obaja zaspali, mu dala do zadného vrecka džínsov malý balíček.
(Neskôr)
Zobudili sa takmer naraz. Camille sa zobudila len o pár sekúnd skôr. Svietiaca lampička bola široko-ďaleko jediné svetlo.
"Asi by sme mali ísť," zamrmlala Camille rozospato.
Jay si rovnakým spôsobom zívol a pousmial sa. "Veď je hlboká noc, mali by sme tu práveže zostať."
"Ty si trdlo," zasmiala sa Camille. "Tak poď, bez teba sa z tadiaľto nedostanem."
"Hmm, to by sa dalo využiť..." povedal, ale pomaly vstal z gauča a zdvihol aj Camille. Potom ju však objal a zadíval sa jej do očí.
Ona sa usmiala. V tom pohľade bolo niečo zvláštne. Ten pohľad bol iba ich.
Vzala ho za zdravú ruku, ktorou ju predtým objímal, zhasla lampičku a spolu sa vydali von.
Prešli cez záhrady a dostali sa na ulicu, odkiaľ to mali obaja asi rovnako blízko domov. Jay trval na tom že Camille odprevadí, ale ona ho nenechala, ukázala mu že má so sebou slzný sprej a nakoniec ju neochotne pustil.
(Dom Brystonovcov, 3:07)
Keď Camille prišla domov, bolo už dosť neskoro. Vošla do domu cez garáž, ale dalo jej to dosť zabrať aby nerobila hluk.
Nakoniec sa však dostala do svojej izby, kde ju čakal strýko Dave.
"Tak čo, všetko vyšlo?" opýtal sa.
Camille natešene prikývla a objala ho. "Ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem!" povedala hlasným šepotom aby nezobudila rodičov.
On sa zasmial a potľapkal ju po hlave ako to robieval keď bola malá. Camille to kedysi neznášala, ale teraz jej to bolo jedno. Mala za sebou perfektný deň a to len vďaka nemu.
"Ľúbim ťa strýko Dave. Som rada že si prišiel," povedala.
"Aj ja ťa ľúbim neterka, dobrú noc," odvetil, rozlúčil sa s ňou a pobral sa do hosťovskej izby (ktorú preňho Camillin otec zbavil svojho rybárskeho náčinia).
Camille sa prezliekla do pyžama a zaspala s myšlienkou na darček, ktorý Jayovi dala. Snáď sa mu bude páčiť...
