Zdravím! Viem, že to trochu dlho trvalo, ale... Ďalšia časť je na svete a ak správne počítam, tak sa začína v stredu, lebo väzenie bolo v pondelok a návšteva v utorok :D Mám v tom trochu guláš, ale čo už. Ospravedlňujem sa, táto časť je trochu kratšia, lebo sa po dvojmesačnej prestávke do toho zas musím dostať, ale nebojte, ďalšia časť už bude plnohodnotná ;) :D Snáď sa bude páčiť, budem rada za vout/koment :3
Streda, 5:30 am
Camille sa prebudila na zvonenie budíka, a na to, o koľkej sa včera vrátila domov, vstala až príliš bez problémov. Možno to bolo tým, čo sa včera (vlastne dnes ráno) v skutočnosti stalo.
PANEBOŽE!!!!!!!!!!!
Veď sa dali s Jayom dokopy! S JAYOM!!!
Nemohla tomu uveriť, srdce jej búšilo ešte teraz.
Myslela na to, ako krásne im bolo.
Myslela na ten krásny pocit ľahkosti, ktorá prišla keď sa to všetko konečne vyjasnilo. Ten krásny pocit, že ju niekto miluje. Ten krásny pocit, že na ňu niekto myslí. Ten krásny pocit, že je to osoba s tak krásnou dušou.
Boli tam vtedy asi do pol štvrtej. Nebolo to tak, že by sa celý čas bozkávali, ako by sa mohlo očakávať. Vlastne, dialo sa to, čo by zrejme nikto nečakal.
Jay kreslil. V noci, len pri svetle mesiaca a hviezd kreslil Camille.
Keď skončil, nechcel jej však kresbu dať. Použil niečo ako "Načo ti bude tvoj vlastný obrázok? Nechám si ho."
A pritom sa šibalsky uškŕňal. Dávalo to zmysel, ale Camille mrzelo, že jej kresbu nechcel ani ukázať.
Ale čo už, trochu si ho doberala, že či je to tak strašné, až jej to nechce ukázať. Samozrejme, Jay sa nedal a povedal, že to ešte nie je dokončené. Camille tomu neverila, ale nechala ho tak.
Aj tak bola od šťastia celá bez seba.
Sedela teraz na posteli a zízala pred seba na stenu, polepenú plagátmi filmových hviezd. Ako si tak spomenula na Jaya, Taylor Lautner, na ktorého podobizeň sa práve pozerala, jej zrazu prišiel obyčajný.
Zišla dole z postele a postupne postrhávala všetky plagáty. Naskytol sa jej pohľad na holú stenu so zopár škrabancami od Vincenta. Napadlo jej, že by sa to dalo pomaľovať...
"Camille? Už si hore?" Ozvalo sa spoza dverí. Mama.
"Hej, idem do kúpeľne," odvetila, začula mamin súhlas a následne vzďaľujúce sa kroky.
Napadlo jej však, že by si mala najprv zbaliť tašku. Teda, zbaliť si do tašky tých pár vecí, čo ešte potrebuje.
Potom si teda vzala osušku a veci na prezlečenie a pobrala sa do kúpeľne. Keď sa na seba pozrela do zrkadla, skoro sa nespoznala. Z jej tváre priam kričalo, že je šťastná. Oči mala žiarivé, líca ľahko ružové a pery...na tých bolo včerajšie 'vyčínanie' rozhodne vidno.
Vtedy trochu zbledla. Rodičia to nesmú vedieť!
Vliezla teda pod sprchu a dúfala, že voda zmyje usvedčujúce dôkazy spred pár hodín.
Keď vyšla, bolo asi štvrť na sedem. V zarosenom zrkadle toho veľa nevidela, tak radšej rýchlo bežala k sebe do izby. Tam otvorila skriňu, na ktorej krídlových dverách bolo zvnútra celkom veľké zrkadlo.
Super, zas vyzerala tak nevýrazne ako predtým. (Poznámka autorky: ona nikdy nevyzerala nevýrazne, ale pripadalo jej to tak v porovnaní s tým happy vzhľadom :D )
Obliekla sa, zbehla dole, tašku si odložila k dverám a šla sa naraňajkovať. Rodičia zrejme o ničom nevedeli, a ak áno, tak to veľmi dobre skrývali. Cam to nechala tak, keby o tom vedeli, už dávno by jej to chrstli do tváre.
"Ahoj Camille," ozvalo sa jej za chrbtom keď si sadla k stolu.
Strhla sa a otočila sa za hlasom. Vyskočila zo stoličky a rozbehla sa k dotyčnému.
"Strýko Dave!"'zakričala a silno ho objala. "Čo tu robíš? Už si zdravý? Ako dlho sa zdržíš?" Zaplavila ho otázkami.
On sa rozosmial a jeho dobrosrdečné oči na Camille pôsobili ako balzam. Tento muž spôsoboval, že všetci a všetko okolo neho sa uvoľnilo. Zrazu zavládol kľud.
"Pokojne Camille, dnes tu prespím, otázky si nechaj na večer. Ale s nohou už je dobre, neboj sa," povedal a zas sa usmial.
Camille tiež nemohla prestať s úsmevom, hrozne sa tešila že Dave je v poriadku. Rodičia sa tiež usmievali, akoby sa včera nič nestalo.
Vyzerali jednoducho ako šťastná rodinka, ktorá si akurát v záhrade pestuje zvláštne zelené rastlinky.
"Ale teraz už bež do školy, lebo aj keď som takmer dokonalý," všetci sa zasmiali," tak uvoľniť ťa nemôžem. Takže desiatnička Brystoneová, je vašou psou povinnosťou vypiť to kakao a upaľovať do školy!" Poslednú vetu povedal vážne, ale všetci s ním to divadielko hrali, Camille zasalutovala, dopila kakao, zastavila sa v predsieni aby si pobrala veci, a už jej nebolo.
Cestou sa usmievala ako idiot. Strýko Dave je u nich! Zdravý! A prespí tam! Pomyslela by si, že život je zas skvelý, keby si nespomenula na Jayovu oslavu. Už už chcela zas upadnúť do depky, keď tu zrazu...
"AAAAAAAAAAAAAA!"
Camille zo šoku zajačala ešte hlasnejšie ako druhý kričiaci človek.
Keď jakot aj búšenie srdca nachvíľu ustalo, Camille sa okolo pliec uniesla čiasi ruka.
Pozrela sa doľava a pri pohľade na dotyčného jej odľahlo. Zároveň ju však naplnila nová vlna podráždenia.
"Jack ty si sa zbláznil!!" zakričala naňho a vytrhla sa mu.
On sa len zvíjal od smiechu a Camille sa divila, že ešte nespadol na zem.
A o chvíľu na to sa už naozaj váľal po zemi.
Obzrela sa, či to niekto naokolo nevidí a potom ho začala stavať späť na nohy, ešte stále chyteného v záchvate smiechu.
"Mala...hehe...mala si..eh..vidieť svoju tvá-tvár...!" Slzili mu oči a jeho tvár zrazu vyzerala akoby sa prisťahoval z Číny.
"Jack ty si strašný blbec," povedala Cam, ale tiež sa zachvíľu rozosmiala. "A čo tu vlastne robíš?"
"Chcem s tebou poriešiť naše narodeniny," povedal keď sa už ako tak upokojil.
Iste, Camille zabudla, že sú dvojčatá... "Vieš, lenže to bude problém..."
"Nebude, cestou do školy ťa o svojej pravde presvedčím."
Camille sa začínala trochu báť.
