Máme tu ďalšiu časť! Pôvodne som mala napísané niečo úplne iné, ale zmenila som to ako kompenzáciu mojej príšerne dlhej absencie na wattpade :/ Fakt sa Vám všetkým čo mi to čítate strašne ospravedlňujem že mi to tak trvalo a dúfam že sa Vám bude dvanástka páčiť :)
Uff....uffff...... Nervózne prešľapovala na telocviku, akoby mala práve zachrániť svet za pomoci zajačej labky. Vlastne už necvičili, len čakali pred dverami na koniec hodiny.
Niekto sa Camille spýtal, čo sa deje, ale ona akoby nič nepočula. V mysli jej lietali len veci ako 'Panebože, Jayov brat ma vezme k nim domov! Panebože, Jay má zlomenú ruku! Panebože, budem s ním sama v izbe! Panebože, Panebože, Panebože!!! ...Jay má dvojča?!?!'
Keď zazvonilo, Cam stála chvíľu na mieste ako prikovaná, zatiaľ čo ostatné dievčatá sa hrnuli do dverí. Keď už takmer všetky zmizli, zrazu sa rozbehla. Čo ak na ňu Jack nebude čakať a Jay si pomyslí že sa s ním nechce stretnúť?!
Ponáhľala sa po svoje veci a potom rýchlo k vchodu. Keď rozrazila dvere a rozhliadla sa, sklonila hlavu a v duchu si nadávala. Nikoho nevidela. Teda presnejšie, videla kopu deciek, ale nikto z nich nebol Jack.
"Hej, načo ten stres?" ozvalo sa za ňou. Strhla sa.
Vedľa dverí stál krátkovlasý chalan so zelenými očami a pozeral na ňu akoby ho práve takmer nepriklincovala dverami o stenu školy.
"J-jack! Totiž, prepáč...nechcela som...ehm...čakáš dlho?" habkala a dobre že jej vôbec bolo rozumieť, chvíľami totiž rozprávala hrozne rýchlo, potom zas hrooooozne pomaly.
Keby mohla, dala by si facku. Nechcela ale riskovať že by vyzerala ešte viac ako šialenec. Ak to vôbec šlo...
Jack sa len uškrnul, chytil ju okolo pliec a postrčil ju smerom od školy. "Taakže, ako ste sa s bráškom spoznali? Niečo mi rozprával, ale pochybujem že to bola pravda..."
Camille sa krátko zamyslela. Nachvíľu sa pousmiala nad ďalším dé ja vu - aj Jaya aj Jacka chcela (aj nechcela) prizabiť dverami. Vyrozprávala mu teda ako sa to stalo.
Keď skončila, pozrela naňho a skoro vyprskla do smiechu. Vyvaľoval oči akoby sa ich chcel čo najskôr zbaviť. "Tyyjo, tak Jay nekecal..." zamrmlal a potom sa rozosmial. "A ty si ho u vás nechala? Uvaril ti kakao?? Liezol cez okno na povale po povrazovom rebríku?!"
Camille len prikyvovala. Tiež ju občas chytalo do smiechu, ale udržala sa. Nepochybne to vyzeralo akoby sa z nej snažil dostať nejaký záhadný škriatok uväznený v jej bruchu. Ale bolo jej to jedno. Keď mu ešte porozprávala o tom, ako za ním dvadsať minút šlapala na policajnú stanicu, on sa tak zvláštne usmial. Nevedela to definovat, ale mala z toho naozaj divný pocit. Jeho oči akoby presne vedeli čo si myslí. Akoby ju prekukol či čo. Akoby vedel všetko čo ona a zároveň viac. Odvrátila zrak, nevedela sa sústrediť a bolo jej to trochu nepríjemné. Zaváhala či je to dobrý nápad, ísť za NÍM.
To už ale stáli pred domom Sullyovcov a Jack odomykal dvere.
Camille ho rýchlo od nich odtrhla. "Počkaj...." povedala a nervózne si hrýzla peru.
"Čo je?" celý prekvapený sa opýtal a zamračil.
"Eeeeh....ja....potrebujem čas..." Sčervenela, vyzerala že sa každú chvíľu roztrasie.
On sa len uškrnul a odomkol dvere. "Nie, nepotrebuješ."
Nestihla protestovať, už totiž (za Jackovej pomoci) bola jednou nohou v dome Sullyovcov. Preglgla a vošla úplne.
Ocitla sa v priestrannej predsieni, naľavo bola veľká, útulne zariadená obývačka prevažne hnedej, bielej a červenej farby. Napravo bola tiež veľká kuchyňa. A rovno oproti dverám boli schody, smerom hore aj dole.
