Takže ako som sľúbila v komente k minulej časti, je tu ďalšia! :D Som strašne rada že mi to niekto číta, budem sa snažiť pridávať časti trochu...častejšie :D Konečne sa mi podarilo napísať to tučným písmom, uff :D tak sa modlím nech je to tak aj keď storku zverejním...
P. S. Túto časť venujem všetkým jednorožcom cválajúcim po dúhe a všetkým dvojčatám. :D
Akonáhle Camille vošla do domu, prihrnula sa tam jej mama.
"Kde si bola tak dlho? Je pol siedmej, škola ti končí oveľa skôr. Čo nedvíhaš aspoň mobil?! Premňa zamňa príď aj o desiatej, ale vždy, VŽDY maj zapnutý mobil a buď dostupná, rozumieš?!" Vyhŕkla to na ňu tak rýchlo že Cam nestihla ani zavrieť dvere.
Pozrela sa na mobil a keď sa ho pokúsila zapnúť, zistila, že je vybitý. Sčervenela pod maminým prenikavým pohľadom. "Jasné, prepáč...už sa to nestane..." povedala zahanbene a veľmi dúfala že sa tam nedohrnie aj otec. Našťastie sa nedohrnul. Ale to by nebolo také hrozné, v porovnaní s tým čo nasledovalo.
"Buď taká dobrá a do konca týždňa nikam po škole nechoď," dodala mama, už kľudnejšie, ale stále nervózne.
Lenže to sa ani trochu nepodobalo na reakciu jej dcéry. Tá skamenela, jej pohľad bol zrazu sklenený.
Ona ma prosí aby som zostala doma?! Nemôžem zostať doma do konca týždňa, nechcem zostať doma do konca týždňa!! Veď vo štvrtok... Lenže jej nemôžem odporovať. Keby mi to zakázala, šlo by to, ale teraz? Pôsobila by som akoby som ju nemala rada. Zas by začala s tým že sú mi kamaráti prednejší než vlastná rodina... V hlave jej vírili myšlienky, pretínali jedna druhú.
"Sľubuješ?" Mama jej to veľmi neuľahčila.
Camille sťažia preglgla. "Áno..." hlesla a snažila sa netváriť tak tragicky.
"Ďakujem ti. Viem, že si zodpovedná, ale som radšej keď ťa mám tu," povedala spokojne mama a šla niečo robiť do kuchyne.
Camille sa vyjavene vyzula a pobrala sa k sebe do izby.
Tam za sebou zavrela dvere, prezliekla sa a zaliezla rovno do postele. Naozaj teraz potrebovala teplo. Teplo, šero a kocúra. Dva z troch bodov spĺňala posteľ a príjemná prikrývka, pod ktorú sa celá schovala. Tretí bod žiaľ nebol v dohľade, Vincent ležal vo svojom pelechu a nehrozilo, že by sa unúval vyliezť k svojej drahej Camille až na posteľ.
Skvelé, pomyslela si. Tak ja tu mám dilemu a kocúrovi nestojím ani za to aby sa na mňa vôbec pozrel.
Takto ležala asi desať minút, ale potom sa rozhodla zísť. Vyšla spod teplej prikrývky, obliekla si župan a šla dole, spraviť si kakao. S ním sa napokon opäť pobrala bez slova do izby. Párkrát si z neho odpila a potom znovu zaliezla do postele. Potom zaspala.
Ďalší deň - utorok.
Zobudila sa nadránom, aj keď obloha už bola svetlá. Potom už nevedela zaspať, tak sa rozhodla že radšej vstane z postele a pokúsi sa prísť na nejaké dobré riešenie. Pozrela na mobil.
5:23
Vzdychla si. Normálne by vstàvala až o hodinu a pol. Vyšla teda spod teplučkej prikrývky, obliekla si mikinu, obula papuče a potichu zišla dole. Tam si spravila zelený čaj s príchuťou melónu a sadla si za stôl.
Chvíľu len pozorovala pariaci sa nápoj a na nič nemyslela. Akosi to nešlo, hoci nebola unavená, mala takú zvláštnu náladu. Nič sa jej nechcelo, ani ísť do školy, ani byť doma, ani byť vonku, ani nikde inde.
Nesúviselo to s tým čo sa stalo - že jeden neskorý príchod môže úplne zmeniť jej myšlienky. Nesúviselo to s ničím. Skrátka niekedy mala takú náladu - nebyť nikde, neexistovať. Nemusela by riešiť nijakú Kaylu, Mikea, nijakého Jaya.
