Túto časť nevenujem nikomu, ale zároveň všetkým čo si ju prečítajú a dúfam že mi dáte vedieť svoj názor na ňu :) Príjemné čítanie.
Keď ho Camille zaviedla do domu, prvá zastávka bola kúpeľňa. Teda, kúpeľňa pre Jaya, Camille šla do svojej izby a v rýchlosti sa prezliekla. Dala si jednoduché čierne legínsy a biele tielko, na ktoré si ešte obliekla otcovu starú flanelovú košeľu (ktorá bola mimochodom tmavomodrá a o pár čísel väčšia než by bolo treba). U seba nenašla nič čo by si mohla dať na tielko aby jej nebola zima, lebo všetky jej mikiny boli buď v práčke alebo ich niekam odniesol Vincent. Roztrhnutú sukňu hodila do rohu izby spolu s tričkom. Potom vymenila mamine topánky za chlpaté fialové eskimácke papuče, ktoré mala už asi päť rokov. Tak dlho jej noha nerástla - zastavila sa na čísle 36. Kvôli tomu mala Camille v poslednom čase problém zohnať topánky ktoré by jej neboli veľké alebo nevyzerali detsky. Takto oblečená teda vyšla zo svojej izby a bola rada že našla Jaya ešte stále v kúpeľni. Nevyzeral že by niečo ukradol, ešte stále si totiž sušil tmavé vlasy do požičaného uteráka. Camille si tiež jeden vzala a začala ním čistiť mamine topánky od blata. Vlasy si len jednoducho stiahla do copu. Neprekážalo jej keď boli mokré a okrem toho, mamine ropánky boli dôležitejšie. Keď s nimi skončila, jej návštevník si ešte stále sušil vlasy. Camille si sadla na okraj vane a celý čas naňho zazerala. Keď skončil, pozrel na ňu a zarazil sa pri pohľade na jej vražedný pohľad.
"Ehm..." začal keď nič nevravela, ale ona mu skočila do reči.
"Takže , aký si mal dôvod na to, aby si ma zrazil z nôh rovno do mláky a potom mi kvôli môjmu hroznému výzoru nedal inú možnosť než ujsť a ukryť ťa u nás doma pred Mikeom Wesleym, ktorý mal v tvári šľahačkovú tortu? Nepochybujem o tom že to bola tiež tvoja práca," vyštekla naňho. On sa len nervózne poškrabal na hlave a chvíľu sa neozýval.
"Takže, vysvetlím ti to poporiadku," povedal napokon, na čo si Camille len urazene odfrkla.
"Minulý týždeň som dostal kopačky od svojej priateľky, s ktorou som bol asi rok a pol. Na druhý deň som ju videl bozkávať sa s tým vaším zbožňovaným tupcom. Najhoršie je, že sme boli jeden čas celkom kamoši a práve on ma s ňou zoznámil. Keď som sa dopočul že sem príde na párty, povedal som si že mu to trošku oplatím. Takže, vieš si predstaviť že po tom, čo som mu pred početným obecenstvom namočil nos do šľahačky, sa naštval a poslal na mňa tých svojich nochsledov. A určite chápeš aj to že ak som si nechcel dať zrámovať ksicht, musel som ujsť. Je mi ľúto že si na tom chodníku bola práve ty," pri tejto časti znovu nasadil ten neodolateľný úsmev," ale stalo sa," dokončil a pokrčil plecami. "Mimochodom, vďaka že si ma tu ukryla," dodal, pričom sa obzrel sa po priestrannej kúpeľni. Camille chvíľu len pozerala do blba, lebo nevedela co povedať. Najprv mu chcela ešte trochu vynadať, ale potom si uvedomila, že si zrejme aj on vytrpel dosť. Samozrejme, ak hovoril pravdu.
"Prečo by som ti mala veriť že Mike Wesley by urobil niečo také?" opýtala sa ho napokon podozrievavo a so založenými rukami vstala. On opäť pokrčil plecami a prišiel bližšie k nej. Takmer sa jej podlomili kolená, keď jej pozrel do oči tými svojimi čokoládovými, ale udržala si kamennú tvár.
"Ja viem že mám pravdu. A myslím že to vieš aj ty, prečo by si ma sem inak vzala?" spýtal sa jej, pričom neprerušoval ich očný kontakt. Camille však pohľad odvrátila a vydala sa von z kúpeľne.
"Ak si už suchý, môžeš ísť. Dám ti dáždnik," vravela cestou po schodoch. Jay sa vydal za ňou, ale keď už otvárala skriňu kde mali dáždniky, trochu nervózne si odkašľal.
"Vieš, ja by som ešte radšej von nešiel... Zrejme ma stále hľadajú a... no, vieš..." Pri jeho slovách si Camille podráždene vzdychla.
"No lenže tu zostať nemôžeš, lebo..." Začala, ale nevedela dokončiť vetu.
"Lebo?" opýtal sa Jay a čakal na odpoveď. Tá však akosi neprichádzala. Prečo vlastne nemohol zostať? Camillini rodičia sú zrejme ešte stále na ceste za strýkom a tak rýchlo sa nevrátia. Čo mala povedať Jayovi? "Lebo... Lebo...si pre mňa cudzí človek!" Nakoniec sa vynašla a zanovito vystrčila bradu. On sa však len zasmial, čo Camille ešte viac nahnevalo, ale aj prekvapilo.
"Ale, snáď si nemyslíš že by som sa o niečo pokúsil," povedal pobaveným tónom, ktorý bol spôsobený tak trochu aj Camilliným náhlym začervenaním. Tá sa však hneď otočila a zavrela skriňu. Potom sa vydala smerom do kuchyne.
"Fajn, tak si sadni..." povedala rezignovane a hlavou pokynula na kuchynskú stoličku. Jay si sadol, zatiaľ čo ona otvorila chladničku a vybrala ztadiaľ pomarančový džús. "Dáš si?" opýtala sa ho a keď prikývol, naliala džús do dvoch pohárov. Jeden potom položila pred neho na stôl.
"Môžeš mi teda vysvetliť aj to, prečo máš prezývku Jay, hoci sa voláš Timothy," navrhla ešte aby reč nestála.
"Ach áno, moje celé meno je Timothy James Sully, ale prezývka 'Tim' mi pripadá ako pre blbca," odpovedal jej s pobaveným výrazom. Ona si len znovu odfrkla a sadla si oproti nemu. To je všetko? Čakala niečo úplne šialené, ale čo už.
"A čo ty? Camille je tvoje jediné meno?" Opýtal sa zvedavo. Ona vystrúhala grimasu, ale odpovedala tiež s miernym náznakom pobavenia.
"Nemám nejaké príšerne staromódne meno ako Gertrúda alebo Valburga, ak sa pýtaš na to. A priezvisko Brystonová." Dúfala že mu takáto odpoveď stačila. Odpila si z džúsu aby nemusela nič hovoriť, ale nebolo to potrebné. Jay sa rozhovoril sám.
"Povedz mi niečo o sebe," povedal s pohľadom plným záujmu. Toto nebol práve rozhovorenie v aké dúfala Camille, no odpovedala lebo to bolo stále lepšie než to trápne ticho.
"Fajn. Svoje meno som ti už povedala, takže ďalej. Mám 15, som jedináčik a mám kocúra Vincenta van Brystona. Nemàm starých rodičov, ale mám kopu strýkov a tiet-" Teraz sa zarazila. Prečo vlastne bola vonku? Lebo jej rodičia odišli. Kam vlastne odišli? Za strýkom Davidom do nemocnice. Prečo je strýko David v nemocnici? Lebo mal autonehodu! "Panebože! Jay, môj strýko je v nemocnici!" Kričala už cez slzy. Nevedela prečo mu to vlastne hovorí, ale jednoducho to prišlo, keď si to naplno uvedomila.
Jay bol chvíľu mimo, no potom sa spamätal. Stále však vyzeral dosť vyjavene a zrejme nemal veľa skúseností s utešovaním.
"Kde máte kakao?" Opýtal sa, načo naňho Camille len nechápavo pozrela. Ukázala však na jednu skrinku. Jay sa rýchlo zdvihol a Camille sa ani nenazdala, už pred ňu pokladal hrnček s horúcou čokoládou. Prekvapene naňho pozrela (zas).
"Čokoláda upokojuje," pokrčil plecami a odpil si z vlastného hrnčeka. Camille sa prvýkrát za asi dvadsať minút plaču usmiala.
Nasledujúcu hodinu a pol strávili na pohodlnom Brystonovskom gauči rozprávaním sa. Camille sa o ňom dozvedela že je adoptovaný, ale svojich rodičov má rád. Má vraj piatich súrodencov, tiež adoptovaných a má leguána, ktorého terárium zaberá polku jeho už tak dosť malej izby. Tiež zistila že má šestnásť rokov a tento rok končí základnú školu. Potom sa chystá ísť na dopravnú školu a pomáhať otcovi v autoservise. Akurát jej hovoril že jeho mama má kvetinárstvo, keď Camille začula motor auta. Zhrozene si uvedomila že ho počuť z ich príjazdovej cesty.
"Musíš rýchlo zmiznúť!" zasyčala na Jaya a už už ho ťahala na povalu po vŕzgajúcom rebríku. Na konci povaly bolo okienko s rebríkom, ktorým sa dalo zliezť na druhú stranu domu. Do garáže ho znovu vziať nemohla, veď otec tam práve parkoval.
"Zabavím ich, ty potichu zlez!" Pozrela na hodinky. Bolo pol jednej ráno. "Už ťa určite nebudú hľadať."
"Aha, ehm... Dobre tak... V škole." Keď vravel roztržito posledné slová, Camille bola už dole a otvárala rodičom dvere. Keď Jay zliezol z ich domu, na temnej ulici sa poslednýkrát obzrel a cez okno zazrel záblesk jej gaštanových vlasov.
