Takže! Konečne tu máme ďalšiu časť, na ktorej som si dala celkom záležať, aj keď som ju pôvodne plánovala dať až trošku neskôr... Ale nebudem spoilovať, proste čítajte :D Dúfam že sa Vám bude páčiť, a pamätajte - každý vout a koment ma poteší, aj keby bol kritický :D
V tej chvíli by do nej mohol udrieť aj blesk a nič by sa nestalo. Stále by bola na nohách, ako prikovaná k podlahe v Jayovej izbe a stále by zízala na papierik, na ktorom bol Jayom nakreslený portrét dievčaťa. Lenže to dievča nebola Camille, ale Cassandra.
Cassandra...
Mala chuť rozplakať sa, priamo na mieste, priamo v Jayovej spoločnosti a priamo pred jeho očami.
"Áno, no vieš...tak trochu sme spolu chodili," povedal Jay rozpačito.
Zdvihla hlavu. Chodili? Minulý čas?
"Ako to 'chodili'? Prečo už spolu nechodíte?" Nemohla uveriť že sa to pýta. Akoby jej to bolo ľúto. Teda, samozrejme že Cassandry jej možno aj trochu ľúto bolo, že prišla o JAYA, ale zároveň jej srdce poskočilo, že má stále šancu. Teda - Cam má stále šancu, nie Cassandra. Snáď...
"No...ja som ti o tom už vlastne tak trochu vravel..."
"Eeh...čože?" Nespomínala si že by jej už niečo také vravel. Vlastne moment... "Počkaj, nehovor mi že to Cassandru ti prebral..."
"Mike Wesley," dokončil za ňu.
Stála ako obarená a s otvorenými ústami. Mike Wesley? A Cassandru?! Ako je to možné?! Čože?!?!!?! "Ale už..."
"...niesú spolu, nie. Po dvoch dňoch ho odkopla a ospravedlnila sa mi. Nejako sme sa zmierili a ona mi stále opakuje, že urobila chybu...a chce sa ku mne vrátiť..."
Camille zatajila dych. Prosím, to nie!
"....ale..."
"Ale?" opýtala sa Camille s nádejou v hlase, za ktorú by si najradšej hneď dala facku.
"...ja sa na to necítim.... Skrátka je to už uzavretá etapa. Chápeš ma nie?"
Už už chcela horlivo pokývať hlavou a súhlasiť na plnej čiare, ale včas sa zarazila a vyšlo z nej obyčajné taktné 'jasné'.
"Nebavme sa o tom, dobre?" navrhol Jay s úsmevom. Camille sa zas začala roztápať.
Fíha, pri ňom sa jej striedajú pocity a rýchlosť pulzu až na infarkt. Ak sa v blízkej budúcnosti dostane do nemocnice, stavila by sa, že vie prečo. "Dobre, ako chceš. Ale vieš, už by som asi mala ísť..." povedala keď zahliadla čas na nástenných hodinách (ktoré vyzerali mimochodom dosť...kubisticky).
"Čože?" opýtal sa Jay a v jeho očiach bolo vidieť sklamanie a možno aj...smútok?
Toto mi nerob, pomyslela si Camille. Netvár sa tak, prosím! "Ja už naozaj musím ísť..."
"Hej, prepáč, máš pravdu...vyprevadím ťa dole," povedal zdráhavo, ale vstal dosť rýchlo.
"Nie, to nemusíš...lež a odpočívaj," zarazila ho.
"Len v tom prípade, ak sa rozhodneš zostať," povedal neoblomne.
"Nemôžem...ale dole zvládnem ísť aj sama," odpovedala.
No on akoby ju nepočul, otvoril dvere a nechal ju vyjsť prvú. Nenechal ju protestovať. Spolu zišli po schodoch a k dverám.
Otvorila ich a prešla cez prah. Potom sa otočila naňho.V očiach mal prosbu.
Camille znova pozrela na hodinky, tentoraz na svoje malé. 17:58
Potom opäť pozrela naňho. Čierne tričko, pyžamové nohavice, bosé nohy. Strapaté husté tmavé vlasy, čokoládové hlboké oči a zrazu nečítateľný výraz v nich. Chvejúce sa pery...
Stála asi štyridsať cm od neho, no aj tak cítila jeho vôňu. Potom pozrela na jeho ruku.
To bolo kvôli nej... Zaváhala. Naozaj chce už odísť?
Ani sa nenazdala, voľnou rukou ju stiahol späť do svojho náručia a zavrel dvere.
"Minule sa ti to podarilo, ale teraz sa ma nezbavíš." Nezaváhal ani sekundu a pobozkal ju.
Jemne, vášnivo, sladko, štipľavo, všetko naraz.
Ona sa neodtiahla. Nechcela. Už nikdy.
A zrazu zahrkotal v zámku kľúč.
Obaja sa strhli a odtiahli sa od seba, keď sa vchodové dvere začali otvárať.
Dovnútra vošla žena, zrejme Jayova mama.
"Ehm, dobrý večer... Ja už teda idem, ahoj Jay...dovidenia," vykoktala a zmizla.
Vybehla z dverí a ponáhľala sa domov.
Cestou spracovávala to, čo sa stalo. Naozaj sa to stalo? Bola z toho stále roztrasená. Čo to bolo? Jay ju pobozkal. Sám od seba. Privinul si ju k sebe a ona mohla znova cítiť jeho vôňu...teplo jeho tela... A potom ju pobozkal. Na pery. A srdce jej búšilo ako o život, líca sčerveneli, ruky sa roztriasli, kolená sa podlomili, dych sa zrýchlil...
A potom prišla jeho mama a Camille proste zmizla.
A to je všetko. Stalo sa to tak hrozne rýchlo!
Najradšej by sa hneď vrátila, znova sa hodila do jeho náručia...
Sakra! Ak to, že sa jej také veci stávajú v poslednej dobe tak často?! Prečo nemôže raz proste zostať tam a donútiť ostatných aby to pochopili tak ako to je? Prečo musí ujsť...aj keď chce zostať?
To je naozaj až tak vystrašená, alebo skrátka nevie čo má robiť? Ďalšia možnosť by bola že ju asi niekto tam hore nemá rád.
Ani nevedela ako, prišla k dverám ich domu. Teda Brystonovcov, nie Sullyovcov.
Zastala pred dverami a vzdychla si. Pomaly vytiahla z tašky kľúče a odomkla. Otvorila a našla presne to, čo čakala.
"Mladá dáma, ako si predstavuješ schému rodinnej hierarchie, kde dcéra v postavení podriadeného rodičom sa správa akoby jej postavenie zahŕňalo kolónku 'robím si čo chcem'?" opýtal sa otec, ktorý čakal hneď pri vchodových dverách, a ktorý zjavne nebol veľmi nadšený jej príchodom o 18:20 (+/- nejakých päť minút). A samozrejme rečou, ktorej nerozumela.
"Ja..."
"Žiadne také, nebudeš sa vyhovárať!" Zapojila sa mama. "Včera som ťa prosila aby si si nechala zapnutý mobil a prišla zo školy rovno domov, a čo sa stane? Ty prídeš domov podstatne neskôr než by si mala a, samozrejme, s vypnutým mobilom. Camille, toto už viac nerob. Vieš ako sme sa báli?"
"Ja som bola-"
"Choď prosím do svojej izby a urob si úlohy," prikázal nekompromisne otec.
Vzdychla si . Nemalo zmysel snažiť sa vysvetliť celú situáciu. Aj tak by v tomto stave nepočúvali, tak ken prikývla.
Samozrejme, vyzula si topánky, odložila bundu atď, a naozaj šla do svojej izby.
Tam sa zavrela, prezliekla sa rovno do pyžama a sadla si do vreca pod posteľou. Že 'urob si úlohy'. A aké? Veď už sa aj tak neučia. Čoskoro je koniec roka. Natiahla ruku hore a z postele stiahla visiacu deku. Prikryla sa ňou, nohy skrčila k hrudi, hlavu oprela o stenu a premýšľala. Čo má robiť? Má ísť za Jayom znovu? Čo keď to spravil lebo mal nejaké halucinácie? Možno z teploty...
S rozumom bola úplne v koncoch, ale ani srdce sa akosi nechystalo rozhodovať za ňu.
Zrazu sa stalo niečo, čo nečakala. Kocúr Vincent van Brystone zoskočil zo svojho škrabadla a majestátne prišiel až k nej. Vyskočil k nej do vreca, ľahol si a začal priasť.
Camille sa pousmiala. Cítila teplo jeho zvieracieho telíčka a v pradení, ktoré sa od neho ozývalo, počula niečo známe. Podporu. Lásku. Začala ho hladkať. Postupne sa jej dotykom srsti začal uvoľňovať stres. Ona jednoducho musí prísť na to, čo urobí.
A aj príde.
Lenže zatiaľ to akosi neprichádzalo... Vzdychla si. V takejto chvíli by sa jej hodil Jayov náhly vpád. Predstavila si, že počuje cinkot kamienkov o sklo.
Lenže Jay mal zlomenú ruku, asi ťažko k nej teraz polezie na povrazovom rebríku. A okrem toho, čo by robila s rodičmi, keby sa zobudili?
V tom jej niečo napadlo. Už vedela presne, čo spraví. Od radosti vyskočila z vreca aj s kocúrom na rukách. Jemu sa to však očividne nepáčilo.
Celý sa naježil a vyskočil jej z náručia na zem. Potom mrzuto odcupkal späť k svojmu škrabadlu.
Camille ho však vtedy nevnímala. Už teraz premýšľala nad svojím plánom. Pozrela na hodinky.18:52
Ou. Nevadí, päť/šesť hodín si v poriadku počká...
Neskôr - 00:37 (streda)
Fajn. Celý dom spal, vrátane kocúra. Camille bola oblečená a pripravená vypadnúť.
Pomaly sa vyplížila zo svojej izby, nečujne zišla po schodoch, prešla cez predsieň, potichu sa obula a schmatla kľúče, naposledy sa nadýchla a vyšla z domu.
Po pamäti prechádzala pomedzi domy a záhrady. Počas celej cesty jej búšilo srdce, pomaly mala pocit že ak už nie kroky, tak búšenie srdca ju určite prezradí.
Lenže nestalo sa. V poriadku sa dostala až tam, kam smerovala.
Prešla okolo poštovej schránky s menom Sully.
Zamierila po záhrade doprava, priamo pod farebné vitrážové okno.
Kľakla si, zobrala zopár maličkých kamienkov zo zeme a zhlboka sa nadýchla.
Hodila prvý. Dávala si pozor, aby to krásne okno nerozbila. Aj keď ju dosť prekvapilo, že sa vôbec trafila. Hodila druhý.
Tretí...
...štvrtý...
...piaty.
Keď sa nič nedialo, vzdychla si a uberala sa na odchod. Čo čakala? Možno zažnutie svetla alebo otvorenie okna.
No rozhodne nečakala to, čo sa naozaj stalo. Otvorenie DVERÍ.
"Cam?"
Všetka odvaha ju zrazu opustila. Naozaj to chce spraviť? Chcela ujsť, ale nohy sa ani nepohli. Pozrela smerom k dverám, aj keď presne vedela, čo tam uvidí.
Vlastne, KOHO tam uvidí.
"...ahoj..." povedala a začala sa nervózne hrať s prstami.
"Čo tu robíš?" opýtal sa Jay keď zavrel dvere. Šiel smerom k nej.
Dofrasa! Prečo sem chodila? Veď zrazu úplne zdrevenela! Nevedela čo povedať, nevedela vlastne ani čo čakala, keď sa s Jayom stretnú tvárou v tvár.
O tejto hodine, keď sú sami a nikto nepočúva za dverami, niesú medzi nimi mreže, netlačí ich čas.
"Vlastne..." Čo si má vymyslieť? Čo má povedať? Čo má urobiť? Utiecť?
On nič nehovoril. Pozrela mu do očí. Asi to nemala robiť, lebo kolená sa jej automaticky podlomili. Normálne spadla na zem.
Skvelé, pomyslela si. Tak najprv ho zobudím, on príde v noci pred dom, potom mu neviem vysvetliť prečo som prišla a akoby som to už tak dosť nepokazila, ešte sa aj zrúbem na zem.
"Prepáč, asi som bola námesačná," povedala a rovno si aj tvár skryla do dlaní z toho, aká je strašne nemožná.
Ale on si sadol k nej. Vzal jej ruky do svojich a odtiahol jej ich od tváre.
Opäť mu pozrela do očí. Už to bolo bezpečné, predsa zo zeme nemá kam spadnúť, nie? Videla, že sa mierne pousmial, akoby presne vedel, čo tu robí.
"Aj ja bývam námesačný," zašepkal sprisahanecky a naklonil sa k nej.
Rozbúšilo sa jej srdce.
A opäť ju pobozkal.
Camille si myslela, že asi sníva. Byť Jayom, už dávno sa vykašle na také trápne nemehlo ako je ona. Ale on ju práve znova pobozkal.
Už nesmela cúvnuť, jednoducho nesmela. A ani nechcela.
Zaborila mu prsty do hustých vlasov a on ju chytil zdravou rukou okolo drieku.
Pomaly si ľahol na chrbát a ona sa nad ním skláňala. Cítila chlad zeme a teplo jeho tela. Nestačila s dychom, ale nechcela sa odtiahnuť. Sem patrí, do jeho náručia.
Bolo to zvláštne, no aj napriek tomu že už mala v ich vzťahu jasno, stále jej búšilo srdce ako o život.
Možno preto, že tomu nemohla uveriť. Ale bola to pravda. Naozaj sa s NÍM práve bozkávala...
A bolo to ešte krajšie než si vysnila.
On sa mierne odtiahol.
"Už mi neujdeš, však?" zašepkal.
"Nie." odvetila rozhodne.
On sa len znova pousmial a opäť si ju pritiahol k sebe.
