Po ďalšej dlhšej pauze tu máme ďalší diel! :D Ani si neviete predstaviť aká som rada že Dlhý príbeh má také dobré ohlasy a dúfam že to tak bude pokračovať ^^ Užite si ďalšiu časť! :)
(Štvrtok, 7:22, dom Brystonovcov)
Na rozdiel od situácie pred pár dňami, dnes si Camille o trochu prispala. Zobudila sa so širokánskym úsmevom na perách. Posadila sa na posteli a pozrela smerom k oknu. Skoré slnečné lúče dopadali na podlahu a krásne sa trblietali.
...trblietali? Veď Camille mala v izbe koberec.
Pozrela sa lepšie a vytreštila oči. Na zemi mala črepiny.
Sklo, a uprostred drobučkých kúskov si ležal okrúhly kameň.
Pozrela na okno.
Chvíľu sa nezmohla na slovo. Bolo rozbité. Nejaký idiot jej hodil kameň do okna.
Toto sa mi asi sníva, pomyslela si.
Zišla z postele a obula si papuče, aby do toho nestúpila. Opatrne prešla okolo svinčíku a vybehla z dverí. Šla rovno do kuchyne.
"Mami, niekto mi rozbil okno!" vyhŕkla bez pozdravu keď dorazila dole.
Mama na ňu pozrela akoby hovorila po švédsky.
"Čože?"
"Poď sa pozrieť, v okne mám dieru, nejaký kameň a sklo..."
Mama vyštartovala ako raketa, až narobila prievan. Keď šlo o poriadok, bola pani domu dosť...jednoducho, bola na to háklivá.
Camille vybehla za ňou. Keď prišla do izby, bol tam už aj jej otec. Ako to mama robí?
"No toto teda nie, volám políciu," povedal, vyšiel z izby a ďalej bolo počuť len tlmené hlasy.
Mama to chcela hneď začať upratovať.
"Mami počkaj, nemala by si s tým hýbať, kým príde polícia, nie?" opýtala sa Camille. Tak to predsa bolo vo všetkých detektívkach.
"Ach, máš pravdu...." zahryzla si do pery. "A čo keby som tie črepiny aspoň usporiadala?"
Cam prevrátila očami. "To fakt?"
Mama nevinne pokrčila plecami. Vtedy už ale vošiel do izby ocko a skladal telefón so strohým pozdravom.
"To snáď nemyslia vážne! Polícia nepríde, lebo počas tejto noci vraj naším okolím prechádzala nejaká skupinka vandalov a nie sme jediná rodina, ktorá volala. Vraj majú plné ruky práce a také táraniny!"
Otec bol dosť naštvaný...
"Idem volať do poisťovne," povedal a už ho zas nebolo.
Ženy len pozerali.
Mama sa ale rýchlo spamätala. "Skvelé!" Povedala radostne a začala takmer posadnuto upratovať sklo.
Jej jediná dcéra, ktorá sa minimálne po tejto stránke ani trochu neponášala na svoju mamu, sa nepozorovane zdekovala do kúpeľne.
Teplá voda, to je to, čo potrebovala. Vlasy si umývať nemusela, takže si ich vypla do drdola a voda mala momentálne čisto relaxačnú funkciu.
Keď vyliezla zabalená v osuške z kúpeľne a vrátila sa do izby, po črepinách ani po mame nezostalo ani stopy.
Trochu sa pousmiala a obliekla sa. Čierne kraťasy s vysokým pásom, pastelovo modré tielko a čierne číňany. Všimla si však, že to je tielko, na ktoré sa jej nedávno vylial tuš... Keď sa ale bližšie pozrela, čierna škvrna vyzerala ako silueta mačacej hlavy. Celkom ju to potešilo a vôbec nemala potrebu zmeniť svoj výber.
Obliekla sa a šla dole na raňajky. 7:58, to bol relatívne dobrý čas.
Prišla do kuchyne a sadla si na svoje miesto k stolu, kde na ňu čakala omeleta so syrom a teplý čaj. Mama bola otočená k linke, chrbtom k nej a vyzerala že si niečo číta.
Camille začala jesť.
"Zlatko, bol u nás niekto niekedy keď sme boli s ockom u tvojho strýka?" opýtala sa zrazu mama.
Camille stuhla, ale na hlase nedala nič znať. "Raz bola u nás Hannah, prečo?" Neklamala jej, Hannah u nich naozaj bola...
"A Hannah má nejakú prezývku čo sa začína na J?"
" Prečo sa pýtaš?" Odpovedala na otázku otázkou.
Mama sa otočila a položila pred ňu na stôl zdrap papiera. Camille ho vzala do rúk a prečítala si ho. Po chrbte jej prešiel mráz nervozity.
Stálo tam "Zhoď mi rebrík, J".
Camille pozrela na mamu. Toho sa bála, nečítateľný pohľad.
"Odkiaľ to máš?" opýtala sa Cam.
"Všimla som si to na zemi keď som upratovala to sklo a chcela som to vyhodiť, lenže potom som zbadala, že je tam niečo napísané."
"No....dobre. Nie, Hannah nemá žiadnu prezývku začínajúcu sa na písmenko J..."
Opäť pozrela na mamu. Začala sa potmehúdsky usmievať a Camille spadol kameň zo srdca.
"Takže ty máš...?"
"Ehm....áno..." odvetila a tiež sa usmievala, ale skôr tak trochu hanblivo.
Mama vydala piskľavý smiech a potichu si zatlieskala. "Dobre zlato, najedz sa, a keď sa vrátiš zo školy tak mi o ňom porozprávaš, jasné?" opýtala sa a v očiach jej pri tom hrali dievčenské iskričky.
Cam sa zasmiala a prikývla. "Ale mami, ockovi o tom zatiaľ nehovor, dobre?"
Mama si naznačila 'zazipsované ústa' a otočila sa ku kuchynskej linke.
Jej dcéra sa spokojne vrátila späť k jedlu.
8:17
Cestou do školy Camille premýšľala opäť nad tým, či sa Jayovi páčil jej darček. Dala si na ňom záležať, ale možno to nebol práve jeho štýl... Začala byť nervózna.
V to ju niekto zozadu schmatol za pás a zatočil sa s ňou.
Zajačala a dotyčný ju stále nepúšťal.
"Hej!" Zakričala a to už zafungovalo trošku lepšie.
Pustil ju a pridržal, aby nespadla od toho točenia.
Pozrela na útočníka a skoro naozaj spadla z nôh.
"Ty si fakt neskutočný, Jack!"
Čo iné jej mohlo byť odpoveďou, než záchvat smiechu trvajúci prinajmenšom dve minúty.
"Dobre sa bavíš?" opýtala sa ho aby ho trochu schladila, ale malo to za následok len ďalší výbuch smiechu.
"Fajn, ako myslíš, ale ja kvôli tebe meškať nebudem."
"Počkaj, počkaj...dobre, už som- ...už som v poriadku," vravel, pričom sa stále uchechtával a utieral si slzy z očí.
"Toto mi budeš akože robiť každé ráno?" opýtala sa ho Camille.
"Až kým nebudem starý a zvráskavený, a nebudem mať umelé zuby, to by sa mi asi ťažko smialo," odvetil a sladučko sa na ňu usmial.
"No, mám sa na čo tešiť," povedala pateticky, a spolu pokračovali v ceste.
Rozlúčili sa až na chodbe pri skrinkách.
"Och, a ten darček čo si dala Jayovi - je z neho tak mimo, že ani pri jedle sa naňho neprestal pozerať," dodal a zmizol v dave žiakov.
Camille spadol ďalší kameň zo srdca a do triedy šla s taým širokým úsmevom, aký mala naposledy v deviatich rokoch keď jej rodičia kúpili tenisky so svetielkujúcou podrážkou. A bolo jej fuk že vyzerá ako idiot.
Aj vtedy, aj teraz.
Domov prišla trošku nervózna z toho rozhovoru s mamou. Kým si Camille bola odložiť veci, mama zatiaľ pripravila čaj a sušienky, ako keby jej prišla na pokec stará kamarátka.
"Takže ocko je v poisťovni, máme minimálne hodinu času," povedala a poklepkala dlaňou na miesto vedľa seba na gauči, nech si Camille sadne. "Som samé ucho."
"Noo..." začala jej dcéra, ale zasekla sa. Nevedela, kde má začať. "A čo by si vlastne chcela počuť?"
"Tak pre začiatok : ako sa volá, koľko má rokov, ako ste sa spoznali, či to nie je nejaký vagabund, kde býva, či má zdravé zuby, či nie je násilnícky, či má nejaké ambície do budúcnosti, či nemá nejaké divné koníčky, ako napríklad vypchávanie zvierat a tak..." vychrlila na ňu.
Camille vypleštila oči. Zdravé zuby? Vypchávanie zvierat? "Mami, brzdi..."
Mama sa zatvárila pohoršene. "Veď ja ti chcem len dobre..."
"To chápem, ale nemysli si, že chodím s nejakým čudáckym agresívnym basistom alebo čo, hej? Skúsim ti teda o ňom povedať sama," povedala aby mamu trochu schladila.
Tá len s pohľadom plným očakávania počúvala.
"Volá sa James a má 17. Spoznali sme sa dosť nezvyčajne, zhodil ma do mláky..." mama sa zasmiala "...potom som ho tak trochu zachránila pred takým jedným idiotom z našej školy a jeho kumpánmi. On mi porozprával o sebe a na druhý deň ma zavolal von aj s jeho partiou. Neboj sa, sú úplne v pohode," dodala skôr, než by mama mohla mať nejaké pochybnosti. "Rozumeli sme si a on sa ma spýtal, či s ním nechcem osláviť jeho narodky. Lenže potom...nezľakni sa, keď ti to poviem, dobre?"
Mama prikývla.
"Ten idiot, ktorý ho predtým naháňal, si pred ním v triede začal robiť zo mňa srandu, tak sa nezdržal a...ehm...začali sa biť...a potom ho zobrala polícia a ja som šla za ním a preto som prišla vtedy tak neskoro domov... A potom som prišla neskoro druhý krát, lebo som ho bola pozrieť. Mal totiž zlomenú ruku. A deň potom sme sa dali dokopy."
Mama pozerala a naširoko sa usmievala. "To je romantické! Pamätám sa, ako sme sa s tvojím otcom spoznali my... Ale veď to si počula už miliónkrát, radšej sa dohodnime, kedy mi ho donesieš ukázať!"
"Eeh...ale nie, len hovor, ako ste sa spoznali, mám rada ten príbeh," vyhŕkla Camille rýchlo. Nechcela Jaya stresovať svojou mamou, bola by to preňho naraz aj so zlomenou rukou priveľmi ťažká skúška.
"Ach, tak keď inak nedáš, dobre!" povedala mama celkom radostne. "Keď som bola asi v tvojom vek-...necítiš tu... Híí! Pripaľuje sa mi štrúdľa!" Vyskočila z gauča ako keby ju uhryzol do zadku.
Camille to využila. "Mami, keď už sme sa o tom bavili, mala by som za ním ísť, má zlomenú ruku, vieš..."
"Jasné, zlatko teraz nemám čas, preberieme to neskôr, choď..." odvetila už neprítomne a snažila sa zachrániť dezert pre strýka, ktorý ešte stále vyspával v hosťovskej izbe.
Camille rýchlo zdúchla, pobavená z náhlej zmeny maminej nálady.
Už bola v bludisku uličiek medzi domami, keď začula spoza rohu hlasy.
"Tak ja tu musím zachraňovať svoju povesť a on si v pohode s tou jeho malou Caroline užíva šťastie," povedal jeden mužský hlas. Hlas, ktorý Cam dobre poznala.
"Volá sa tuším Camille," povedal druhý mužský hlas (vlastne boli skôr chlapčenské). Stuhla. Bavia sa o nej a Jayovi.
"Je mi jedno ako sa volá, to im nedarujem. Ten jeho brat, co je zač?"
"Ten divný? Veľa sa o ňom nevie, skoro s nikým sa nebaví a zo školy sa ponáhľa."
Jack. Snáď mu niečo nechcú spraviť...
"Fajn...tak mu niekedy tú cestu trochu predĺžime. Vidíme sa večer kámo," povedal Mike Wesley a s jeho kamarátom sa vydali preč, každý druhou stranou.
