Túto časť venujem mojej drahej jaskynnej žienke (tak si sa dočkala ( ͡° ͜ʖ ͡°) ) :D Dúfam že sa vám bude páčiť :)
"Čo tu robíš?" opýtala sa Camille Jaya keď liezol cez okienko.
"Čoby? Idem za tebou," odvetil jej akoby len normálne zaklopal na dvere a vošiel, namiesto šplhania sa po rebríku. "Celý deň som ťa v škole nevidel, až keď si šla na autobus. Volal som na teba, ale ty si len kráčala ďalej. Pred chvíľou som šiel okolo a keďže sa svietilo len v tvojej izbe, povedal som si že skúsim šťastie..."
Takže to nebol nikto kto by ma ohováral, to Jay volal moje meno, pomyslela si. Pozrela naňho ešte s očami červenými od plaču. Àno, mohla sa naňho hnevať a obviňovať ho z toho že ju odvrhla celá škola, ale nebolo to tak. Veď on sa kvôli nej vyšplhal po rebríku asi desať metrov aj keď si nebol úplne istý či je doma sama, nie Hannah. Ani nikto iný. Len on.
"Okej, tak čo si chcel?" opýtala sa ho nakoniec. Tón mala stále trochu odmeraný, ale bola rada, že je tu.
"Počul som čo sa stalo a povedal som si že ťa zoznámim s lepšou spoločnosťou," povedal s úsmevom a pohol sa smerom do jej izby.
Ona sa vydala za ním, keďže absolútne netušila čo presne má v pláne. Okrem toho nechcela aby videl tie vreckovky čo boli všade porozhadzované. Lenže už bolo neskoro - práve sa jej hrabal v skrini.
"Hej, čo to robíš?!" Znelo to z Camilliných úst trochu hystericky, ale mala na to dôvod. Celá červená totiž videla že Jay nakukol do nesprávneho šuflíka. Presne v tom šuflíku mala totiž spodné prádlo. Rozbehla sa k nemu a vytrhla mu z ruky svoju čiernu podprsenku.
"Prepáč, ale musíme ti nájsť niečo v čom lepšie zapadneš..." vravel Jay neprítomne a našťastie už opustil zónu spodného prádla.
Nakoniec to dopadlo tak, že jej vybral staré biele džínsy (ktoré už chcela vyhodiť lebo boli samá diera), vyblednuté tmavomodré tričko s potlačou obrazu od jej obľúbeného maliara Alfonsa Muchu (obraz sa volal Zodiac) a čiernu koženú bundu. Camille len zízala, keď ju donútil prezliecť sa. Samozrejme, stál za dverami aby mala 'súkromie,' aké len bolo možné.
"Fajn, a čo teraz?" opýtala sa rezignovane keď už oblečená vyšla z izby.
Jay ju opäť bez slova poháňal smerom dole do predsiene. Tam na jeho rozkaz Camille otvorila skrinku s topánkami a Jay začal opäť vyberať. Vybral jej krátke čierne čižmy ktoré aspoň trochu poslúžili na ochranu pred dažďom.
"Dobre, som oblečená aj obutá, čo teraz?" Táto otázka už bola viac-menej zbytočná, lebo Jay jej ani teraz neodpovedal. Jednoducho ju donútil vziať si ešte malú tašku na kľúče a mobil a už ju hnal von z domu.
Prechádzali rôznymi uličkami, ktorými Camille v živote nešla. Cestou sa nikde nezastavovali. Šli asi dvadsať minút, až konečne prišli na nejaké opustené parkovisko. Vlastne, niekdajšie parkovisko by bol lepší výraz. Opustené totiž nebolo - bola na ňom neveľká skupinka deciek, len o niečo málo starších od Camille. Sedeli na rôznych navláčených kameňoch, sudoch, niektorí dokonca na stoličkách v kruhu okolo ohňa. Vyzeralo to ako nejaká zvláštna obdoba táboráku.
"Jay, nechoďme tam, ja sa bojím... Kto sú tí ľudia?" Šepkala a naliehavo sa dožadovala odpovede keď ju Jay ťahal rovno k deckám.
"Neboj sa, sú to kamoši a budú ťa mať radi," hovoril spokojne keď už boli takmer pri nich.
Keď prišli úplne k nim, zrazu rozhovory, ktoré zneli doteraz, stíchli.
"Čaute decká! Toto je Cam a dnes ju úplne hnusne odignorovala jej bývalá najlepšia kamoška, lebo ju videla so mnou!" Po jeho posledných slovách zaznel smiech.
"A zrejme nieje jediná Jay, pozri ako vyzeráš!" ozval sa plavovlasý vysoký chalan narážajúci na jeho zmoknuté vlasy, čo spustilo ďalší smiech.
"Tak ju posaď, pri mne je miesto," navrhlo jedno ryšavé dievča čo sedelo na pozdĺž položenom hrubom dreve.
Jay hneď zareagoval a posadil vyjavenú Camille k nej. Tá si nebola istá či je zmätená z toho že je medzi úplne neznámymi ľuďmi pri improvizovanom táboráku, alebo ešte stále z toho, že jej Jay povedal Cam. Doteraz to bola skrátka...Camille.
"Tak, povedzte nám o tom viac," vyzval ich opäť blonďák a striedavo pozeral na Camille a Jaya, ktorý si práve sadal k jednému azijatovi na veľký kameň.
Jay pozrel spýtavo na Camille, ktorá sa konečne odhodlala prehovoriť.
"No..." Začala nervózne a nevedela ako má pokračovať. V tom jej dievča vedľa nej povzbudivo vzalo ruku a stislo ju. Kývlo jej hlavou v geste, ktoré znamenalo niečo ako 'môžeš nám to povedať, bude to okej.'
Vtedy sa Camille pousmiala a začala rozprávať o všetkom co sa stalo. Keď začínala, všade sa ozývali záchvaty smiechu z toho ako ju Jay zrazil z nôh a zároveň chápavé slová keď vravela o tom čo sa stalo jej strýkovi. Keď skončila, chvíľu bolo ticho. Potom sa ozvalo jedno čierne dievča s úžasnými kučravými vlasmi.
"Dievča poviem ti, tá Hannah je pekná krava. Máš šťastie že už máš nových priateľov..." povedala s úsmevom a ukázala na celú skupinku. Ozvali sa súhlasné hlášky, aj niečo v zmysle 'teraz patríš k nám.' Camille hrialo pri srdci keď to počula.
Ďalej sa už len rozprávali a smiali. Camille zistila že členovia skupiny (ak nerátam ju s Jayom) majú vek 16-19. Sú tam Dorian (ten vysoký blonďák, má ako jediný 19), Cassandra (to ryšavé dievča vedľa Camille, 16), Dee (vysoká kučeravá černoška, 18), Deein brat dvojča Doug (vyzerá ako ona v mužskej verzii), Frank (útly azijat s dlhými vlasmi niečo pod plecia, 16), Travis (nízky a tmavovlasý so svetlomodrými výraznými očami, 17), Lara (pekná grékyňa so svetlohnedýmj vlasmi, 16) a Ron (bledý ale pomerne svalnatý s polodlhými vlasmi so zeleným melírom, 18). Každý z nich mal iný príbeh ako sa dostali do tejto skupinky, a všetky boli trochu smutné, trochu smiešne a hlavne veľmi pekné. Skupina sa nazývala výstižne - Storyboard.
V ten večer sa Camille zoznámila s ľuďmi, úplne inými než akých poznala. Títo boli svojskí a milí, nesnažili sa byť niečo čo niesú a všetko a všetkých brali takých akí sú. Bolo jej s nimi dobre a hlavne sa veľa nasmiala. Počas rozhovorov sa zarazila nad ohňom. Ako môže oheň horieť v daždi? Potom si všimla, že na tom parkovisku nepršalo. Akoby bolo izolované od sveta, taký malý ostrovček smiechu. A bolo na ňom všetko čo Camille potrebovala - ľudia s dobrým srdcom s ktorými sa aj cítila dobre.
Keď už bolo nad ránom, začalo svitať a všetci sa pomaly dvíhali na odchod, Camille si zdesene uvedomila že nevnímala svoj mobil. Čo keď sa rodičia v noci vrátili a keď Camille nenašli a nevedeli sa jej dovolať, zavolali políciu? Rýchlo siahla po taške a pozrela sa na displej. Žiadne zmeškané hovory. Len jedna esemeska od mamy prijatá okolo polnoci. Camille spadol kameň zo srdca keď si prečítala správu. Stálo v nej 'Ahoj zlatko, zostaneme dnes u Davida, neboj sa o nás.'
Cam tá správa tak potešila že sa na mieste rozosmiala, až si ostatní určite mysleli že sa zbláznila. Jej to však nevadilo, lebo vedela že aj keby bola šialená, oni by ju neodvrhli.
Domov ju odprevadili Jay s Cassandrou a potom sa s vrúcnou rozlúčkou pobrali preč (každý iným smerom), lebo boli ospalí. Camille sa však Jayovi asi tisíckrát poďakovala a dala mu pusu na líce. Na to si ale spomenula až keď si okolo piatej ráno líhala do postele. Myšlienky pred spaním mala zahltené novými priateľmi, ktorých akoby poznala celý život, no posledná myšlienka patrila Jayovi.
