Prišlo to nečakane

16. časť - Prekvapenie

Vsetko prebehlo ako malo a my sme prišli domov. Najprv sme išli k našim. "Ahojte sme doma." Tatino s maminou boli v kuchyni. My sme sa vyzuli a kráčali za nimi. "No ako bolo?" "Úžasne." "Vidno že ste si to užili." "Chceli by sme vám niečo oznámiť.", začal Theo. "No vravte." "Sari dúfam že niesi tehotná?" "Nie nebojte sa." "Požiadal som Sáru o ruku." "Gratulujeme." "Kedy bude svadba?" "No budeme sa snažiť čo najskôr ale kôli hokeju to nepôjde skôr ako za pol roka." "Tak to sa tešíme." Mamina ma objala a do ucha mi posepkala "dobre si si vybrala Zlatko." Ja som sa na ňu usmiala. Tatino prídel za Theom a popravde som sa bála čo sa stane. On ho však chlapsky objal z čoho sme boli prekvapení. "Mami my ešte pôjdeme k theovim rodičom a potom prídem." "Dobre choďte." Obuli sme sa a keďže sme bývali od seba celkom blízko dali sme to peši. Theo otvoril dvere. "Rodinka kde ste?" "Čo kričiš." "Chcel by som vám oznámiť že…" "Že váš syn si ma chce zobrať za ženu." "No konečne.",povedala jeho mama. "To je úžasné." "Kedy bude svadba." "Keď mi skončí budúca sezóna lebo skôr to nestíhame." "Detská moje poďte sem." Theova mama ma pobozkala na líčko a poďakovala že som to pravé ja. Na to som sa len usmiala a bola som šťastná že nám takto prajú. 

…………………………………………………………

Je čas odletu naspäť do Fínska. Pobalila som si veci ktoré som si zobrala na Slovensko. S Theom som sa rozlúčila a každý sme išli do svojho bytu. Otvorila som dvere a zasiahla má vlna nostalgie. Všetky tie spomienky. Len som sa pousmiala a vkročila dnu. Poobzerala som sa po ňom a kráčala do izby. Ostala som len tak stáť lebo na posteli som mala veľkú krabicu. A keď vravím že veľkú tak bola naozaj dosť veľká. Bála som sa. Prišla som k nej bližšie. Videla som na nej napísané: "mojej budúcej žene. Tvoj T". Doplo mi že tu bude od Thea. Zrazu mi zazvonilo upozornenie na mobile. Zobrala som ho do ruky a tam správa. "Dúfam že sa ti prekvapenie bude páčiť." Usmiala som sa. Dostala som odvahu konečne sa dostať k tej krabici bližšie. Na nej bol položenú obálku. No skôr ma zaujímal obsah vnútra. Otvorila som krabicu a tam boli jedny nádherné čierne svadobné šaty. Neviem odkiaľ vedel že som chcela mať svadbu v čiernych farbách ale bola som šťastná. (Šaty uvidíte v časti keď bude svadba vaša S.) Sadla som si na posteľ a otvorila obálku. Bol tam nejaký list. Pomaly som ho roztvorila a začala čítať. 

List:

Nikdy by som nepovedal že budem niekedy robiť niečo takéto. Dovoľ mi ale pár slov povedať. Teda skôr napísať aj keď si to už počula milión krát. Keď som ťa prvý krát videl nenapadlo by mi že by si bola niekedy moja. Nie z toho dôvodu že by si sa mi nepáčila ale práve naopak. Keď sme vybavili spoločnú cestu do Londýna ktorá mala vyzerať ako úplná náhoda žiaril som. No ani sam som nevedel že by to mohla byť presne tá situácia ktorá by nás dala dokopy. Náš prvý bozk bol jeden z najkrajších vecí. Vedel som že budeš úžasná ale nie až tak. Bol som šťastný keď si prijala pozvanie do Ameriky. Bol som šťastný keď som ťa videl prvý krát po našej hádke na ľade. A tak si sa dostala k hokeju. Dúfam že ti pôjde stále rovnako dobre ako vtedy. Keď sme sa prvý krát pohádali cítil som vinu. Dobre vieme že keby som si to dal vysvetliť nič také by sa nestalo. Snažil som sa to napraviť výletom do Fínska. To sa mi aj podarilo a som ti vďačný za to tvoje odpustenie. Teraz keď toto čítaš tak si s najväčšou pravdepodobnosťou už moja teda aspoň v to dúfam. Milujem ťa Sarah Nielsen tak ako som ešte nikdy nikoho nemiloval. PS: stále je tu jedna vec o ktorej nevieš ale príde na to správna chvíľa aby si sa dozvedela. 

Revala som ako taká zmyslov zbavená emocionálne labilná žena. Neboli to ale slzy smútku ale slzy šťastia. Asi som pochopila že som spravila dobre keď som mu dokázala odpustiť. No nedalo mi neriešiť poslednú vetu. Asi by som nemala byť taká paranoidná. Predsa len sa to dozviem. Raz určite. Zazvonil mi zvonček. Prišla som a odomkla. Po chvíli som započula klopanie. Otvorila som a vo dverách sa mi zjavil Theo. Neváhala som a hneď som sa mu hodila okolo krku. Začala som ho bozkávať a jemu sa to neuveriteľne páčilo. Po chvíli sme sa odtiahli. "Milujem ťa." "Aj ja teba. Dúfam že sa ti šaty páčia. Od Laury som sa dozvedel že máš rada čierne." "Najkrajšie šaty." "A najkrajšia žena." Pobozkali sme sa. Šaty som si odložila a ľahli sme si spolu do postele. Pekne sme zaspali v objatí. Zajtra ma čaká prvý tréning novej sezóny. Ráno som nestíhala skoro vôbec nič. Ledva som si pobalila veci na ľad a na raňajky som si zobrala proteínovú tyčinku. Síce som sa z toho vôbec nenajedla ale stále lepšie ako nič. Po ceste na štadión som sa s Theom dohodla že príde na štadión a spolu sa pôjdeme niekde najesť. Tréning prebehol úplne super na to že to bol prvý tréning. V bruchu som cítila hlad a tak som sa ponáhľala zo šatní najviac ako to šlo. Theo čakal pred dverami. Vyšla som von a tašku položila na zem. Skočila som mu do náruče. Pobozkal ma do vlasov. "Ide ti to super. Naozaj." "Ďakujem láska. Beriem si to k srdcu." "Ako to myslíš?" "Šak keby si náhodou budúca hviezda NHL." Zasmiali sme sa a pokračovali do auta. Zamierili sme do nejakej reštaurácie kde sme sa veľmi dobre najedli. Pokračovali sme ku mne na byt. Po ceste v aute padla na mňa otázka. "Nechceš predať svoj byt a ty by si naspäť prišla ku mne?" "To je dobrý nápad ale hneď to nepôjde." "Jasné chápem." "Však pomaly si môžem nosiť všetky veci k tebe a uvidíme čo ďalej." "Dobre." Keď sme prišli pred byť rozlúčila som sa s Theom a ja som pokračovala dnu. Tašku som hodila do chodby a ľahla som si na posteľ. Ani neviem ako ale zaspala som.