Prišlo to nečakane

11. časť - Naozaj som to spravila ?

"Pozri to že si si zle vysvetlil vec ti za zlé nemám ale to že si rozkričal čo si rozkričal neviem či dokážem prijať a odpustiť ti." "Strašne ma to mrzí nechcel som. Kľudne teraz všetkým poviem ako ťa milujem." "Aj ja teba ale…." "Ale čo?" "Myslela som si že to nedokážeš ani len vysloviť no ty si to urobil." "Pozri na mňa môžeš chcieť čokoľvek od mňa len mi prosím odpustí. Nedokážem už zažívať také obdobie ako doteraz." "Myslíš si že ja som ho nezažívala?" "To už ja neviem." "Dávam ti poslednú šancu pokazíš ju tak už nikdy neočakávaj že ti odpustím." Pozrela som sa hlbšie do jeho očí a niekde v ňom som cítila radosť,lásku ale aj nervozitu. Zrazu sme sa začali priblížovať a necakane sme si dali pusu. Stali sme v strede ľadovej plochy kde bolo vyše tisíc ľudí ktorý boli v tom istom úžase ako ja. "Ďakujem ti strašne moc. Ani nevieš ako ťa milujem." "Aj ja teba." Ešte som nemohla zaostávať tak tentoraz som mu pusu dala ja. Objali sme sa a pomaly kráčali ruka v ruke z ľadu. Zastala som pred šatňami a nechala Thea nech sa ide prezliecť. Tentoraz mu to trvalo krátko lebo sme sa ponáhľali do hotela a z hotela na letisko. Po ceste mi chytil ruku a niekoľko krát poďakoval za to že som mu odpustila a povedal že je vďačný za osobu ako som ja. Ja som sa nad tým len pousmiala a ďalej sledovala cestu. Zobrala som si z izby všetky veci a odchádzali sme. Posledný krát som videla Fínsko a mala som ešte čas tak som si spravila ja pamiatku aj fotku. Bola som šťastná že som tu mohla byť. Takzvané sa mi splnil môj decku sen. Nasadli sme do taxíka ktorý nás zaviezol na letisko. Teoreticky sme nemuseli nič riešiť až na tú tašku výstroje čo mal Theo zo sebou. Ja som mala len malú kabelku. Lietadlo ochvíľu pristáli a my sme doň mohli nastúpiť. Pet prebehol v poriadku a keď sme pristáli čakala na mňa jedna otázka. "Láska?" "Áno ?" "Pôjdeš ku mne alebo k sebe?" "Ja pôjdem k sebe ale ak chces môžeš ísť so mnou." "Jasné rád pôjdem." "Dobre." Pokračovali sme teda cestou ku mne na byt. Odonkla som a vošli sme dnu. "Máš to tu pekné." "Ďakujem." Prišli sme do mojej izby a Theo si všimol že mám na poličke naše spoločné fotky. "Prečo ich tu máš ?" "Ja ani neviem. Vždy som sa na ne pozerala keď mi bolo najhoršie a verila som že sa mi to len zdá." "Moja." "Len tvoja." "Fakt si si myslel že by som to dokázala urobiť?" "Neviem. Všetko na mňa vtedy doľahlo. Potom som zavolal Laure že ako to je." "Ja viem. Presne odvtedy som bola v tom že keď mi všetko povieš tak ako jej odpustím ti." "Ďakujem ti strašne že si mi odpustila ani neviem prečo som všetkým povedal čo som povedal. Bol som strašne nahnevaný v predstave že by si to naozaj urobila." "To si si naozaj myslel že by som to dokázala urobiť a ešte s ním?" "Ja neviem všetko na mňa vtedy doľahlo." "Aspoň vieš prečo som nechcela rozoberať staré vzťahy." "Dobre už to nechajme tak. Bolo to ťažké obdobie ktoré už nechceme obaja zažiť." "Ináč som nevedel že ti ten hokej ide až tak." "Za to môžeš ty." "Nechápem." "Keď sme sa rozišli jediné čo mi dokázalo pomôcť bol čas strávený na ľade a ja som to vtedy dobehla za pár dní čo teoreticky nejde." "No tak to som rád že ti to tak vyšlo." Pobozkali sme sa a ľahli do postele. Chýbalo mi to tak bolo jasné že sme si prítomnosť užívali. Ráno sme sa zobudili narovnako. Theo mi chytil ruku a začal ju hladkať. "Ani nevieš ako mi toto chýbalo." "Aj mne." Ešte sme chvíľu ležali a potom som išla do kuchyne. Začala som robiť niečo na raňajky. Keď som všetko dorobila. Najedli sme sa a ja som išla umyť riad. Okolo pásu sa mi omotali ruky ktoré má zdvihli aby som sa posadila na linku. Pomedzi to mi na krku pristálo pár bozkov. Ja som si ruky omotala okolo jeho krku. V nás bola cítiť túžba a vášeň. Pomalým krokom ktorý bol sprevádzaný bozkami všade kde sa dalo sme sa premiestnili do postele. "Povedz mi že som ti chýbal najviac." Vedela som že ho to povzbudí tak som to povedala najkrajšie ako som vedela "chýbal si mi najviac na svete." Ďalej už nemusím hovoriť čo sa stalo. Bolo to niečo krásne a tvrdé zároveň. Pred týždňom by som ani len netušila že by sme sa dali takto dokopy. Páčilo sa mi to a predstava o našej budúcnosti by bola najdokonalejšia. Ležali sme na posteli v objatí a maznali sa. "Wauuu." "Toto bolo niečo šialené a krásne zároveň." "Už viem prečo si mi tak chýbala. Chýbala mi každá časť teba. Tvoj úsmev, tvoja chuť , tvoja vôňa, tvoje úžasné telo a to najdokonalejšie a najväčšie srdce." Nedokázala som sa zmohnuť na nič len na vášnivý bozk. Asi som až teraz pochopila že žijem život ktorý si môže žiť naplno. Mám naspäť osobu ktorá ma tak strašne zranila ale aj napriek tomu sme spolu. Mám šport ktorý má robí štátnou. Mám najlepšiu rodinu. Mám všetko čo chcem. Dobre viem že pred týždňom som bola na úplnom dne na ktorom už naozaj nechcem byť nikdy ale všetko zle raz odíde a môžeš začať odznova. V mojom svete som si zvykla že nie vždy to ide tak ako chcem ale o tom to je. "Mám pre teba jedno malé prekvapenie." "Rýchlo von s ním." "Nie tak rýchlo. Musíme najprv zájsť na Slovensko sa ukázať našim ako sa máme a potom ti poviem čo bude ďalej." "To mám akože čakať dokým mi skončí sezóna ?" "Veď to sú cca 2 mesiace." "Až 2 mesiace láska vieš koľko to je?" "No viem." "Dobre aspoň sa budem viacej tešiť." "Presne to bol môj plán." "Tak ty takto. " Začali sme sa smiať. Bol čas na obed a keďže sa mi vôbec nechcelo strácať čas v kuchyni. Dala som jeden nápad. "Láska?" "Áno moja?" "Čo keby si pustíme nejaký film a objednáme nejaké jedlo." "Súhlasím." Theo začal vyberať nejaký film a ja som zatiaľ išla objednať mekáč. Strašne dlho som nemala nič takéto tak prečo nie. Vrátila som sa do izby ľahla som si na posteľ. Keď som sa zapozerala na film všimla som si že je to nejaký film z hokejovou témou. Nesťažovala som si. Po chvíli mi zavolali že priniesli naše jedlo. Vybehla som von a keď som uvidela kto to bol ostala som stáť ako ovarena vodou. "Počkaj chvíľu tu zabudla som peňaženku." Vybehla som po schodoch a otvorila dvere. "Láska kde máš to jedlo?" "Mohol by si ísť prosím po to ty?" "Prečo?" "Potom ti poviem." Dala som mu peniaze a poslala tam jeho. Po chvíli prišiel s divnym pohľadom. Presne som vedela o čo ide. "Vysvetlíš mi konečne prečo som po to musel ísť ja a prečo ťa ten chalan poznal?" Dlho som zvažovala či mu to naozaj poviem. Nemohla som mu to ale nepovedať a mne to nedalo. 

"No ten chalan je…….