Prišlo to nečakane

21. Časť- Všetko vieme

"Oco ja sa bojím." Zlatko neboj sa ja som tiež takto kricala a kde som skončila.
"Vydatá s hokejistom, s hokejovou minulosťou a s krásnym synom." , prišiel ku mne Theo a chytil za plecia. Pobozkal ma na krk. Ja som sa na neho otočila a pobozkala.
"Auuu." Obzrela som sa a Patrick sedel na ľade. Usmiala som sa. Presne som v ňom videla mňa. Theo ho zodvihol z ľadu. Chytil ho za ruku.
"Tak a teraz striedajú jednu nohu za druhou." Ukázal mu ako to má robiť. Pár krát ešte padol.
"Ja to už nechcem robiť." Rozbehol sa, vyzul korčule a hodil ich na zem. "Láska si si istá že to je naše dieťa?", spýtal sa ma Theo. "Až moc som si tým istá." Vedela som ako mám odpovedať lebo ja som nebola na tom o nič lepšie. Lenže on tam aspoň ostal stáť ja som sa v jeho veku rozbehla do lesa. Pribehla som k nemu. Pomaly som mu dala bližšie korčule.
"Mama mňa to nebaví. Však to neviem na čo to mám robiť."
"Pozri na mňa. Keď som bola malá a tvoj dedo ma učil korčuľovať tiež som padala. Tiež som spravila čo ty. No keby že sa na to vykaslem nie som kde som. Chcel by si to niekedy robiť?"
"Hej. Ale ja to neviem."
"Ale môžeš to vedieť. Preto si teraz obuj tie korčule a naučíš sa to no ak to nechceš nikdy už robiť tak ťa pochopím." Pár slov som zopakovala čo mi povedal môj ocino. Vtedy mi to však ešte zhoršovali ti chalani čo má zakzdym provokovali. Teda podľa všetkého Theo. Nechce sa mi tomu uveriť. Hádam mi to ešte bližšie vysvetli.
Ako som vravela o týždeň sa do toho Patrick dostal.
Na Vianoce sme mu kúpili prvú hokejku. Radosť v jeho očiach bola na nezaplatenie. Nečakala som že všetko takto dopadne.
…………………………………………………………
"Láska pôjdeme sa niekde prejsť?" , dal mi Theo návrh.
"Tak zanesieme Patricka k našim."
"Dobre láska."
Pomaly sme sa začali chystať. Obliekla som si jedni šaty ktoré neboli moc ale boli niečim špeciálne. Dala som si trochu makeupu a vyrazili sme domu. Zaklopala som na dvere. Otvorila mamina. Objala ma. "Nečakali sme vás tu."
"Mám na teba prosbu. Potrebujeme postrážiť na noc Patricka."
"Samozrejme zlatko."
"Ráno prídeme po neho."
"Dobre moja."
Odišli sme. Sadli sme do auta. Theo ma viezol niekde som to vôbec nepoznala. Zastavili sme na nádhernom mieste. Pripomínalo mi to lúku z detstva kde som chodila so svojím denníkom keď mi bolo najhoršie. Bohužiaľ si cestu už nepamätám lebo som tam chodila pešo cez les ktorý sme mali za domom.
"Láska je tu nádherne."
"Určite to tu spoznávaš."
Keď sme vyšli na kopec hneď som vedela že to je presne tá lúka. Nechápala som ako vie že som tu chodila.
"Láska ako si vedel že to tu poznám?"
"Vedel som že tu chodiš."
"Ale ako si to vedel?"
Pomaly sme si sadli na deku ktorú vytiahol z auta.
"Už od toho mementu keď sme boli malý a videl som ťa prvý krát na tom jazere vedel som že na tebe niečo bude."
"Takže predsa len si to bol ty."
"Samozrejme. Vedel som že ti to poviem na svadbe. Vedel som aj to že ťa to určite ranilo že sme to robili zle."
"A kde sú teraz ti ostatní čo si s nimi chodil?"
"Prestal som sa s nimi baviť lebo prekukli že sa mi páčiš a robili mi potom napriek."
"Som rada že si mi to dokázal povedať."
Posunul sa predo mňa a chytil ma za kolená po ktorých má pomaly začal hladkať."
"Aspoň vieš že som nikoho nemiloval tak ako teba. Bol som ti verný až dokým som ťa nezískal."
"To je krásne. No nevieš aj o mne všetko. Ja som síce nevedela že si to práve ty z toho jazera ale každý jeden deň keď si išiel s taškou s tréningu som ťa tajne pozorovala z okna. Vedela som presný čas kedy pôjdeš."
"Ja som ťa zase pozoroval spoza stromu a tak som vedel kde si a že si v poriadku."
"Ďakujem ti za všetko. Nečakal som že si ma vezmeš a že nás bude spájať spoločné dieťa tak skoro. Som za teba vďačný."
Zapozerali sme sa do očí a nastala tá najlepšia vec. Jeden krásny bozk ktorý zapadal presne do chvíle kedy zapadalo slnko.
"Milujem ťa."
"Aj ja teba."