Prišlo to nečakane

18. časť - "Láska máme problém."

Dneska ideme na tréning v rovnaký čas. Až na to že Theo je v áčkovej hale a ja v tréningovej. Stali sme hodili nie o malé do seba a išli na štadión. Všetko prebehlo ako malo. No a aj keď som bola dosť unavená išli sme ešte nakúpiť nejaké jedlo do zásoby keďže naša ladnicka je v takom stave že ťažko vyžiť. Prišli sme domov Theo si ľahol a ja som vykladala nákup. Veľmi náročná práca. "Nepozeraj sa tak na mňa a pod mi pomôcť." Celá vynervovana som sa ozvala.
"Ale čo, moja žena je nejaká urazená." Ja som sa na neho pozrela pohľadom že ste jedna veta neprežije. On vedel čo má robiť. Hneď sa postavil prišiel za mnou a objal ma okolo pliec. "Prepáč zlatko ale musel som. Strašne dobre sa na teba pozerá."
"To je celé krásne ale samo sa to nevyloží."
…………………………………………………………
Moja sezóna sa skončila a theova sa blíži ku koncu. To znamená len jedno. Za prvé pomaly ale isto začíname riešiť našu svadbu a za druhé je čas play-off čiže Theo nemá na mňa toľko času. Všetko má strašne mrzelo lebo sme sa buď obchádzali alebo sme si nemali čo povedať. Náš vzťah vyzeral ako nejaké skrachované manželstvo dôchodcov. Ráno som si išla spraviť raňajky. Najedla som sa a pokračovala do kúpeľne. Sadla som si na vaňu a všetko začalo na mňa pomaly dopadať. Moje oči naberali červenú farbu a slzy si našli cestu von. Neprajem nikomu tento pocit. "Láska si v pohode?" Rýchlo som sa strhla a vo dverách videla stáť ustráchaného Thea. "Áno som." "Kľudne mi povedz čo máš na srdci." Podišiel bližšie, kľakol si a jemne ma začal hladkať po kolenách. "Vieš, už to není také aké to bolo. Chýbaš mi a je mi veľmi ľúto že už na seba nemáme toľko času. Proste sa bojím že nám to už dlho nevydrží" Opäť som sa rozplakala. Theo ma pohladkal po tvári, zotrel slzy a povedal. "Pozri aj ty mne chýbaš veľmi. Ale sezóna sa mi skončí, my budeme mať svadbu a všetko bude zase ako vždy. Milujem ťa a nedovolím aby si mi len tak odišla spred očí." Ja som ho objala. "Aj ja ťa milujem." Pošepkala som mu do ucha. On ma zdvihol a spolu sme si ľahli naspäť do postele. Som rada že sa to vyriešilo. Teším sa na našu svadbu a fakt by to zabolelo keby sa medzi nami stane niečo čo by ju celú prekazilo.
Theov pohľad:
Áno chýbalo mi to všetko. Ale mám tu nevyriešené veci ktoré chcem aby sa vyriešili na našej svadbe. Budem zvedaví ako na to zareaguje. Som vďačný za osobu ako je ona.
…………………………………………………………
"Láska asi máme problém." , Povedala som Theovi s malou dušou čo mi povie.
Pred dvoma týždňami:
Zobudila som skoro ráno. Theo pri mne nebol lebo pred dvoma dňami odišiel do vedľajšieho mesta na posledné dva zápasy sezóny. Išla som sa teda naraňajkovať. Akonáhle som si odhryzla z buchty prišlo mi nejako zle. Utekala som rýchlosťou svetla na wc. Vyšlo zo mňa hádam všetko čo len mohlo čakala som kedy vyjdú aj moje orgány. Ľahla som si teda naspäť do postele s pocitom že som len asi niečo  zjedla čo sa môjmu žalúdku nepáčilo. 4 dní som trpela rannými stavmi a už mi to neprišlo dobre. Rozmýšľala som nad dvoma vecami. Či ísť ku doktorke alebo do lekárne po tehotenský test. Volila som teda prvu možnosť. Obliekla som sa a kráčala ku gynekologičke. Ja som si tam ľahla a urobila mi vyšetrenia.
"Tak gratulujem čakáte zdravé dieťatko. Vidíme sa o mesiac dovidenia."
"Ďakujem. Dovidenia."
No a z bohom. Maminy a ocina sa nebojím ale Theovej reakcie strašne. Jednak budem musieť prestať s hokejom lebo sa zo mňa stala tehuľa a ani neviem čo chcem robiť. Keď som prišla domov pozrela som sa do zrkadla v obtiahnutom tričku. Chytila som si bruško a pohladkala. Asi to nebude také zlé až na tie nevoľnosti.
…………………………………………………………
Je deň kedy sa má Theo vrátiť. Ležala som s čokoládou na bruchu a pozerala nejaký seriál. Rozleteli sa dvere a ja som prepadla strachu že ma  idú prepadnúť. Pomaly som sa postavila a keď som v chodbe uvidela Thea išla mi v hlave veta "buď teraz alebo nikdy."
"Láska máme problém."
Späť do reality:
"Aký by sme mohli mať problém."
Išla som s malou dušou po krabičku kde bol test a malé topánočky.
"Pozri sa."
"A veď neni žiadny sviatok."
"Otvor to."
S divnym  pohľadom sa pozeral na krabičku, pomaly ju otvoril a pozeral sa do nej. Prešlo asi aj 10 minút kým sa odvážil niečo povedať. Zdvihol hlavu a z jeho pohľadu som sa skoro roztopila. On plakal. On reálne plakal keď som mu povedala že čakám jeho dieťa. Všetok stres opadol a ja som sa k nemu pomaly priblížila. On ma pritiahol k sebe, objal a dal mi tu najkrajšiu pusu.
"Láska? Ale toto není problém. Myslel som si že nič krajšie sa nemôže stať ako keď si mi povedala že si ma vezmeš ale asi som zmenil názor."
Ja som sa usmiala a pobozkala ho naspäť.
"Ale ako to všetko chceme stihnúť?"
"Láska neboj sa. Do svadobných šiat sa zmestíš aj s bruškom. V ktorom si mesiaci?
"V prvom."
"No prosím. Síce budeš musieť prerušiť tvoju kariéru ale všetko stihame. Hlavne sa nestresuj lebo sa to prenesie na to malé a to nechceme.
"Dobre. Ľúbim ťa.
"Aj ja teba a teraz už viem že aj to malé."
Ľahli sme si do postele a ja som pomaly zaspávala keď na moje bruško pristála ruka. Theo sa zosunul bližšie a začal sa prihovárať.
"Síce si ešte malý a nevnímaš m ale tu je tvoj tato." Začala som plakať. Bolo to tak zlaté až som sa seba samej pýtala ako som sa mohla báť.
"Ako vieš že to bude chlapec?"
"Šak veď to je jasné. A bude po tatovi dobrý hokejista."
"A keby to je dievča a je dobrá hokejistka po mame?"
"To už neznie tak dobre."
"No dovoľ."
Hrala som sa na urazenú a otočila som sa Theovi chrbtom. On si ma pritiahol bližšie a do ucha mi poprial dobrú noc. Tak sme aj zaspali. Ráno som sa zobudila na to že mi je neskutočne zle od žalúdka. Theo išiel na tréning a ja som celý deň prelezala v mojich stavoch. Všetci vraveli že tehotenstvo si užívali ja si ho veru nejako neuzivam. Možno sa to ešte nejako zmení. Dúfam v to aspoň.