Tí pred nami [Harry Potter]

2. kapitola - Otcov príbeh

„Bolo mi jasné, že sa skôr či neskôr spýtaš, čo sa stalo s príbuznými z mojej strany. Máš babku, dedka, kopu muklovských tiet a bratrancov z maminej strany, ale to, samozrejme, nevysvetľuje, prečo si sa nikdy nestretla s mojou rodinou. A ako je možné, že sa s nikým nestretávam ja," začal s rozprávaním otec, nevidomý zrak upierajúc na Azariin všežravý kaktus na okne. „A keď si sa po prvýkrát vyzvedala - pamätám si presne, kedy to bolo, mala si štyri roky - musel som ti klamať, Azaria. Bola si primalá na to, aby si porozumela pravde, a hlavne by ťa priveľmi vystrašila a zmiatla."

„Takže ten príbeh, ako... ako si ťa adoptovala teta v Argentíne, je lož?" zvraštila obočie Azaria. „Hoci, musím uznať, keď tak nad tým teraz rozmýšľam, znie to dosť nepravdepodobne..."

„Nie, nie," namietal jej otec a na perách sa mu zjavil malý neveselý úsmev, „snažil som sa povedať ti aspoň tú lepšiu, nevinnú časť pravdy. Naozaj ma krátko po narodení začala vychovávať teta a žil som s ňou a jej rodinou v Argentíne, až dokým som neoslávil tridsiate narodeniny. Vtedy som prišiel na krátku návštevu do Anglicka a už nikdy som odtiaľto neodišiel."

Ten príbeh Azaria poznala. V Londýne sa jej otec spoznal s mamou a napriek tomu, že jeho domov bol v Argentíne, zanechal celú svoju minulosť, usadil sa s ňou a začal nový život, ktorého súčasťou sa neskôr stala aj Azaria.

„Vtedy, keď si sa po prvýkrát pýtala, povedal som ti, že obaja moji rodičia krátko po mojom narodení zomreli a že otcova sestra bola jediný žijúci príbuzný, ktorého som mal. A to je lož. Moji rodičia nezomreli na horúčku v roku 1970. V skutočnosti žili ešte dlho potom a výrazne sa zapísali do čarodejníckych dejín. Bohužiaľ, nie v kladnom zmysle slova."

Otec sa na chvíľu odmlčal a sklopil zrak.

„Tomuto istému príbehu o smrteľnej horúčke som veril aj ja, a to až do svojich sedemnástich rokov. Vtedy mi teta a ujo rozpovedali, kto sú moji skutoční rodičia a odkiaľ pochádzam. Vtedy boli ešte obaja nažive."

Azaria naprázdno prehltla. „Vybral si sa ich hľadať?" hlesla opatrne. Tak nejako sa bála spýtať na pravú totožnosť rodičov jej otca, hoci v jej mysli sa už rozbehli myšlienkové pochody, ktoré nevládala zastaviť. Veľa detailov z minulosti, ktorým predtým nepripisovala význam alebo ich považovala za náhodné, začalo zapadať do seba.

„Nie. Modlil som sa, aby som sa s nimi nikdy v živote nestretol. Vtedy by som urobil všetko preto, aby som sa mohol narodiť znova, a to ako ďalší zo synov mojej tety, aby som sa zbavil puta k tým dvom hrozným osobám. Nenávidel som ich a obom som im prial smrť," otec zdvihol hlavu a vážne pozrel na Azariu. „Nie je to správne, priať niekomu smrť. Ak existuje nádej, že človek sa dokáže zmeniť a oľutovať svoje činy, mal by na to dostať možnosť. Ale oni dvaja mali v sebe niečo veľmi zlé, Azaria. Svojimi skutkami zapreli ľudskosť toľkokrát, že pre mňa už neboli ľudské bytosti."

„Boli jeho prívržencami, však?" Azariin hlas bol taký tichý, že sa otec mohol tváriť, že to prepočul. Nemalo ale zmysel viac zapierať.

Otec strnulo prikývol. „Moji rodičia boli Bellatrix a Rodolphus Lestrangeovci, jedni z najvernejších služobníkov Voldemorta. Verní znamená, že boli z najkrutejších a najsurovejších, bez kúska citu. Keď som sa to dozvedel, Azaria... Dovtedy som si myslel, že som celkom bežný, obyčajný človek - alebo teda čarodejník. Chodil som do Akadémie čarov v Córdobe, hral metlobal, pomáhal tete na farme. Áno, nepoznal som svojich rodičov a nevedel som, odkiaľ pochádzam, ale na tom až tak nezáležalo, no nie? Mal som skvelých náhradných rodičov, ktorí ma prijali za svojho a boli vynikajúci ľudia. Vtedy som sa cítil, akoby sa mi zrútil celý svet," hlboko si vzdychol.