Tí pred nami [Harry Potter]

15. kapitola - Zložité priateľstvá

Samozrejme, chýry o tom, čo sa stalo, sa rozšírili rýchlosťou blesku. Na nasledujúci deň sa Azarii zdalo, že na sebe cíti mnoho skúmavých pohľadov; niektorí študenti si ju premeriavali nedôverčivo, iní skôr zvedavo. Jej povesti nepridávalo, že sa ocitla „v súboji" s dvoma synmi známych aurorov a navyše – hoci netušila, ako k tejto informácii prišli – ju ani jeden nedokázal prekliať.

Ten deň sa jej zdal dlhší ako ktorýkoľvek iný. Na dejinách mágie odovzdala svoju úbohú prácu, ktorú z veľkej časti odpísala od Emily, hoci tá mala v zadaní úplne inú tému. Potom prišli na rad čarovné jazyky a Azarii sa rozbúchalo srdce, keď sa blížila k otvoreným dverám učebne na najvyššom poschodí. 

Bola nesvoja z Jamesa Pottera a nebola si istá, čo si má myslieť o všetkom, čo si (nie celkom čestne) vypočula z jeho rozhovoru so Spikom. Pretože ak by mala veriť svojmu inštinktu a pár kúskom puzzle, ktoré sa jej ušli z celkového obrazu, tak by usúdila, že Potter pre ňu už nepredstavuje hrozbu. Ale na akej strane teda stál? Mohla to byť všetko len nejaká priveľmi dobre vymyslená pomsta, do ktorej sa nevedomky zamotávala?

Keď vstúpila do učebne a zamierila na svoje miesto v tretej lavici, jej oči automaticky našli jeho medenú hrivu. Našťastie bol otočený chrbtom k dverám a rozprával sa s chalanom z Bifľomoru, ktorého nepoznala. Len čo zbadal, že Azaria hľadí ich smerom, zmĺkol a premeral si ju prižmúrenými očami.

No fasa, pomyslela si Azaria napoly nahnevane, napoly otrávene. Bola si istá, že Spike aj Potter mali svoje vlastné verzie udalostí, ktoré vyrozprávali každému, kto sa zaujímal. A niečo jej navrávalo, že obe sa od pravdy viac či menej vzďaľovali.

„Prepáč, Dennise," ozvalo sa zrazu vedľa nej len sekundu po tom, čo si sadla. Scorpius sa prihováral jej spolusediacej a na tvári mal neprirodzený úškrn. „Vadilo by ti, ak by som túto hodinu sedel s Azariou ja? Mám s ňou niečo veľmi dôležité prebrať."

Dennise z Chrabromilu len pokrčila plecami. Len čo Scorpius zaujal jej miesto, obrátil sa k Azarii so vzdorovito zošpúlenými perami.

„Takže duel, hm? Vlastne, asi sa to bude volať inak, keďže ste bojovali až traja. Len škoda, že som o ničom nevedel, mohlo to byť vyrovnanejšie," hľadel na ňu a ruky si prekrížil na hrudi.

Keď Azarii došlo, na čo naráža, nechápavo zvraštila obočie. „Že si o tom nevedel? Ale to nebolo naplánované, Scorpius. Bola to náhoda. Zhodou okolností som práve išla do knižnice, keď som ich dvoch počula hádať sa. A potom som sa do toho omylom priplietla."

„Takže omyl, náhoda, okolnosti," odfrkol si Scorpius. „A čo naša dohoda? Mala si mi zavolať, prišiel by som a pomohol by som ti. A je to nefér... mne hovoríš, aby som bol opatrný..." hundral si popod nos.

Azaria si vzdychla. „Pravdupovediac, nemala som záujem o žiadny duel, alebo ako si to nazval. Všetko ti vysvetlím neskôr," dodala potichhu, lebo profesorka už vošla do triedy a energicky ich zdravila.

Scorpius sa chvíľu tváril, akoby ho trhali napoly. Napokon ale zvíťazila jeho zvedavosť a naklonil sa k nej bližšie.

„Aspoň mi povedz, je pravda, že si jediným zaklínadlom Spikovi zlomila obe nohy?"

„Čože? Nie!" zhrozila sa Azaria. „Kde si to počul, prosím ťa?"

„Hovorí sa všeličo," mrmlal Scorpius, no potom sa zaškeril. „Vraj drahý Spikov otecko nebol nadšený, keď mu od McGonagallovej prišla sova. Vraví sa, že..."

No viac sa už Azaria nedozvedela, lebo profesorka Venusová dôrazne oslovila Scorpiusa s požiadavkou, aby zopakoval, čo práve povedala. Kým Scorpius jachtal niečo o jazyku obrov, Azaria si potichu vzdychla. Každý ďalší týždeň na Rokforte jej prinášal problémy, nové sa priliepali na tie staré a nabaľovali sa ako obrovská guľa kotúľajúca sa z kopca...