Tí pred nami [Harry Potter]

3. kapitola - Vpád do nového života

Po tom náročnom rozhovore ešte dlho sedeli na posteli, obaja takmer bez pohnutia, a premýšľali. Azarii v mysli vírilo nekonečné množstvo chaotických myšlienok a na každú z nich jej ihneď napadla otázka, ktorú by mala otcovi položiť.

Netušila ani, ako sa má cítiť. Otec pravdepodobne čakal, že bude vystrašená, ale v spletitej zmesi jej pocitov sa strach vyskytoval len okrajovo. Dominoval v nej zmätok -čo si teraz má myslieť o otcovi, o sebe samej, o ich rodine ako takej? Predstavovala si, že takto podobne by sa cítila, ak by jej rodičia oznámili, že je adoptovaná. Skrátka by musela znova prehodnotiť celý svoj doterajší život - ak aj nežila v úplnom klamstve, nevedela všetko.

Zrazu bola rada, že jej to otec úprimne vyrozprával. Lepšie pochopí, čím si musel prejsť a ako ho to ovplyvnilo. Radšej nechcela myslieť na to, čo naznačil ako posledné. Vojna sa predsa skončila ešte pred jej narodením a pochybovala, že by medzi študentmi Rokfortu mohla vzbudzovať nejaké výnimočné vášne.

Prehltla všetky otázky, ktoré sa jej už-už drali na jazyk, pretože si napokon pomyslela, že najlepšie bude, ak to čo najskôr vypustí z hlavy a viac sa tým zaoberať nebude. Je to skrátka minulosť a tá je už dávno preč.

Keď už nevydržala to ticho a začala vstávať z postele, rukou zavadila o balíček, ktorý otec so sebou priniesol do izby.

„Čo to je? Je to pre mňa?" prehovorila obzvlášť energicky, snažiac sa priviesť reč na iné chodníčky.

Aj otcovi sa očividne uľavilo, že už neplávajú v nebezpečných vodách jeho brutálnych rodičov.„Áno, samozrejme. Myslel som si, že si zaslúžiš trošku sa rozveseliť a zároveň osláviť tvoje prijatie na Rokfort. Mne čarodejnícka škola dala veľmi veľa, hoci Akadémia čarov nedosahuje v porovnaní s Rokfortom ani zďaleka také dobré výsledky. Možno je to preto, že tam vôbec nedávali dôraz na praktické..."

„Ehmmm," veľavýznamne si odkašľala Azaria. „Na dnes bolo dosť rozprávania, nemyslíš? Chcem rozbaľovať."

Otec prevrátil oči, do ktorých sa mu znova vrátila hravá iskrička. „Som veľmi zvedavý, čo na to povieš."

A trochu pompézne jej podal balíček. Bol ľahký, obdĺžnikového tvaru a nešikovne zabalený, takže Azaria usúdila, že na jeho realizácii sa podieľal len otec. Opatrne natrhla papier, potom ale zvíťazila jej zvedavosť a zvyšok obalu letel na zem v spŕške franforcov.

Azaria teraz v ruke držala úzku krabičku potiahnutú zamatom polnočnej farby. V strede sa vynímalo jej krstné meno, ktoré bolo vtlačené do látky a vyplnené zlatým atramentom. Zrazu jej došlo, čo sa skrýva vo vnútri a po chrbte jej prebehli zimomriavky očakávania a vzrušenia.

Opatrne nadvihla veko a naskytol sa jej pohľad na najkrajší prútik, aký v živote videla. Bol vyrobený z bledého, takmer bieleho lesklého dreva, no celý jeho povrch pokrývali vyryté ornamenty. Rastlinné vzory sa striedali s geometrickými a z kúska dreva robili umelecké dielo.

„Páni," vydýchla s úžasom. Načahovala sa, že sa ho dotkne, ale tesne nad ním jej ruka zaváhala.

„Len do toho," hlaholil otec a nežne sa díval na svoje dielo. „Je to personalizovaný prútik, takže tvoja ruka bude prvá, ktorá sa ho dotkne „naostro". Som zvedavý, či si sadnete."

Len čo Azaria chytila do ruky svoj prvý prútik, v hrudi sa jej rozliala spokojnosť a úľava podobná takej, ako keď si po náročnom dni ľahnete do postele. Z miesta, kde sa jej prsty dotýkali dreva, sa začali po ornamentoch vinúť zlaté línie, ktoré sa predlžovali, križovali a spájali, až kým nedorazili na jeho špičku. Vtedy zažiarili v krátkom záblesku, zhasli a stmavli. Výsledné dielo sa Azarii zdalo nádherné.