Tí pred nami [Harry Potter]

12. kapitola - Slizolinský rituál

Keď sa Azaria v nasledujúce ráno zobudila, cítila sa, akoby ju prešlo stádo zúrivých kentaurov. V tú noc ju prenasledovali desivé nočné mory, a hoci si svoje sny väčšinou pamätala len veľmi nepresne, tieto akoby jej zostali vryté do sivej mozgovej kôry. Nemohla prestať myslieť na jeden z nich, výjavy z ktorého ju potom prenasledovali po celý deň. Najprv stála pred zrkadlom v jej vlastnej izbe a hľadela doň, až kým sa jej tvár nezačala pomaličky meniť a deformovať na zúrivú ženu z fotky. Potom vybehla z dverí, no namiesto toho, aby ústili do ich obývačky, ocitla sa priamo vo Veľkej sieni. Bola plná ľudí, ktorých ľúbila, no ona zrazu začala vrhať zaklínadlá a tvoriť svoj vlastný, nový zoznam mien. Otec – mŕtvy, mama – ležala dokaličená na zemi a nehýbala sa, jej teta Jo – zelené svetlo ju zasiahlo priamo do hrude...

Celé vyučovanie prežila ako v delíriu, prenasledovala ju ospalosť a zlý pocit a nebola schopná sa sústrediť. Na obede mala v úmysle odchytiť si Scorpiusa, no s neblahým pocitom zistila, že nie je medzi napchávajúcimi sa Slizolinčanmi. Nezostávalo jej teda nič iné, ako ho po vyučovaní ísť hľadať do slizolinskej klubovne. Čo nepovažovala za veľkú výhru.

Keď po niekoľkých bezcieľnych potulkách po hrozivo pôsobiacom podzemí hradu konečne narazila na kamennú stenu s vyobrazeným hadom, trochu jej odľahlo. Nemala ani potuchy, aké majú heslo, ale jej plánom nebolo vstúpiť dnu, iba niekoho požiadať, aby jej Scorpiusa poslal.

Len čo začala pred nedobytným vchodom nervózne prešľapovať, ozvali sa za ňou dva hlasy.

„Pozri, Mal, máme nezvaného návštevníka," štuchlo blonďavé dievča do chalana vedľa nej.

„Ahojte," pozdravila sa Azaria, hoci sa nepoznali (dievča na ňu len mlčky zdvihlo obočie). „Chcela by som sa spýtať, či by ste mi mohli poslať Scorpiusa Malfoya? Ak teda je niekde tam vnútri."

„Ó, takže mladý Malfoy je tu mesiac a už si našiel frajerku. U teba je to päť rokov, Mal, a stále nič," štuchla vysokého chlapca vedľa nej, ktorý prevrátil oči.

„Jasné, nájdem ho. A trochu ho poľutuj, prosím ťa," uškrnul sa na Azariu. Kým sa stihla opýtať, čo to malo znamenať, blondína zamrmlala heslo (Hadí jed) a obaja sa stratili v nazeleno osvetlenej klubovni.

Čakala asi päť minút, kým sa kamenná stena znova roztvorila a vyšiel z nej Scorpius. Už – už chcela zvolať „no konečne", keď si všimla jeho tvár. Ruka jej vyletela k ústam a len naňho nemo zostala hľadieť.

„Azaria," očividne sa potešil a podišiel k nej. Ibaže aj chodil akosi zvláštne – bol nahnutý dopredu a posúval sa drobnými krôčikmi. Keď už bol takmer pri nej, hrozivo sa zakolísal a náhle zbledol. Azaria ho pevne chytila za rameno a pomohla mu udržať rovnováhu.

„Ďakujem," vydýchol a na sekundu privrel oči, akoby sa musel dať znova dokopy. „Tak, čomu vďačím za túto milú návštevu?"

„Čo... ja..." keď ho uvidela, v momente jej z hlavy vyfučal list, ktorý ju dovtedy v habite ťažil, akoby nadobudol svoju emocionálnu váhu. „To je teraz jedno. Najprv ty. Preboha, čo sa ti stalo s tvárou?" 

Na Scorpiusovej bledej tvári sa okolo napuchnutého oka vynímala obrovská žlto-fialová modrina a súdiac podľa jeho koordinácie, cez malú štrbinku, čo mu zostala z oka, sotva niečo videl. Okrem toho si všimla ešte drobnú ranu na pere a bola tu aj jeho zvláštna chôdza, čo Azaria pripisovala nejakému brušnému zraneniu ukrytému pod habitom. 

„Niekto ťa zbil?" spýtala sa potichu a bola si istá, že vie, kto je ten niekto.

Scorpius vedľa nej niečo nezrozumiteľne zamumlal, znelo to ako „to nič nie je".