Tí pred nami [Harry Potter]

10. kapitola - Falošné priznanie

Nasledujúce dva týždne plynuli pokojne – až príliš pokojne. Azaria nemala veľa príležitostí naraziť na trojicu Spike-Bay-Potter, pretože väčšinu času trávila za stolíkom v klubovni, pred sebou mala nastavané knihy a písala domáce úlohy. Väčšinou jej robili spoločnosť Dora (ktorá viac ako do papiera hľadela na chalanov pri vedľajšom stole), Emily (jej spolubývajúca muklovského pôvodu, ktorá híkala nad každou druhou informáciou a donekonečna opakovala, aké je to všetko fascinujúce) či Megan (Azaria bola niekoľkokrát svedkom toho, ako svoju napoly dokončenú prácu v návale zlosti skrkvala a hodila do ohňa). 

Množstvo práce, ktorým ich zavalili učitelia, jej nejako zvlášť neprekážalo. Stále mala dostatok voľného času na to, aby raz za čas zašla k jazeru a vychutnala si čoraz slabšie slnečné lúče. Niekedy sa k nej pridali dievčatá, inokedy sa ona pridala k Scorpiusovi usadenému v tieni duba obďaleč. Postupne cítila, ako si na škole buduje čoraz silnejšie vzťahy. Jej noví kamaráti jej pomaly prirastali k srdcu a nahrádzali prázdne miesto, ktoré cítila po odchode z domova.

Keď sa vo svoj štvrtý pondelok na Rokforte zobudila, zbadala, že vôkol nej panuje nezvyčajný ruch. Jej spolubývajúce sa náhlili do klubovne, hoci väčšina bola stále v pyžamách. Azaria ledva stihla rozlepiť oči, no nasledovala ich, zvedavá, čo sa deje. V spoločenskej miestnosti sa väčšina Bystrohlavčanov tisla k oknám a niektorí chvíľami napäto híkali.

Vtedy si Azariu všimla Dora a hneď k nej bežala. „Božemôj, to je také vzrušujúce," bláznivo sa zachichotala. „Pamätáš, ako nás na začiatku roka vystríhali, nech ani nepáchneme do toho Zakázaného lesa? Počula som, ako niektorí vraveli, že tam žijú kentauri, ale nebola som taká sprostá, aby som im verila. A teraz, pozri!" 

Dora ju pretlačila až k oknu a Azarii sa naskytol pohľad na stádo pozostávajúce z najzvláštnejších tvorov, akých kedy videla. Každá horná polovica tela patrila mužovi, no tam ich podobnosť s človekom končila. Zvyšok tela jednoznačne predstavoval koňa.

„Zdá sa, že sa im niečo znepáčilo," komentovala Dora, „preto vyšli z lesa. Ten hájnik sa to asi pokúša urovnať."

Azaria si až vtedy všimla obrovskú postavu muža s čiernymi dlhými vlasmi, o ktorom vedela, že sa volá Hagrid. Divo gestikuloval a hrozil nahnevanému stádu päsťou.

„Ak by som vedela, že tam sú naozaj kentauri, asi by som to nevydržala a išla sa tam pozrieť," pokračovala Dora hlasom podfarbeným vzrušením. „Vidíš ich tváre? Sú nádherní, mystickí, no zároveň divokí. A k tomu všetkému milujem kone." Dora zamilovane hľadela na jedného z nich a vôbec ju nevystrašilo, že zrazu odkiaľsi vytiahol luk a šíp a namieril ho na chudáka Hagrida. Dievča vedľa nich utlmilo výkrik.

„Ty si neskutočná," pokrútila nad ňou Azaria hlavou. „Myslíš ty vôbec na niečo iné ako na čokoľvek, čo je mužského rodu?"

Odpovede sa Azaria nedočkala, pretože práve vtedy do klubovne vpadol znepokojený Tyson.

„Všetci sa choďte obliecť a na raňajky! Vyučuje sa úplne bežne ako každý deň – a nech nikomu ani nenapadne vykradnúť sa von!" vrhol na nich prísny pohľad, ktorý vôbec nesedel k jeho zvyčajne uvoľnenej tvári, a ponáhľal sa preč.

Klubovňou sa nieslo nespokojné mrmlanie, no napokon všetci odstúpili od okien a chtiac-nechtiac sa museli zamerať na menej vzrušujúce veci – a teda na hodinu obrany proti čiernej mágii, ktorú mali bystrohlavskí prváci ako prvú.

Zdalo sa, že neexistuje nič, čo by odradilo nevrlo sa tváriaceho Franca od toho, aby s nimi pokračoval vo výučbe. Hneď, ako vošiel do učebne, mávol prútikom a všetky okná sa naraz zatiahli hrubými tmavými závesmi. „A každý, kto bude za ne počas mojej hodiny nakúkať, odtiaľto odíde bez jednej končatiny!" vyštekol na nich, keď videl, ako niektorí sklamane natiahli tváre.