My best friend is my soulmate

26.kapitola

Práve ležím v kope snehu a robím anjela s mojím najlepším kamarátom.
Vyzerá to,ako keby sme boli deti.
Presne mi toto celé pripomína naše detstvo,kde sme sa zo snehu ešte tešili.
No teraz mi to príde také,že to budeme niekedy musieť predstierať,aby bola sranda.

Prešiel už mesiac a pol od našich 16 narodenín a obaja sme naše kamarátstvo ešte viac upevnili.
Obaja sme si vysvetlili a ujasnili nejaké veci,takže teraz je všetko tak,ako má byť a sme najlepší kamaráti.
Toto sa mi oveľa viac páči.

,,Nieje ti už zima Lucas?",pozrela som na svojho kamaráta,ktorý sa smial ako blázon a užíval si ten sneh.
Očividne jeho to ešte neprestalo baviť.
Ešte stále ho baví takto vyvádzať ako malé decko.
A mňa asi tiež.
,,No ani nie,"povedal pokojne a ja som naňho musela len nechápavo pozerať,pretože už bolo veľa hodín a von sa začínalo stmievať.
No nebolo veľa hodín,len v zime sa skôr stmieva,takže usúdila som,že by sme obaja mali už ísť domov a si dať horúci kúpeľ.
Alebo horúcu čokoládu,ktorú obaja milujeme.

,,Myslím,že obaja by sme mali ísť domov,keďže je zima a môžeme aj prechladnúť,"povedala som pokojne a konečne sa postavila zo zeme.
Zotrela som zo seba sneh,ktorý ešte stále na mne ostal a potom pozrela na Lucasa,ktorý vyzeral tak neodolateľne.
Neviem prečo,ale mne Lucas strašne príde atraktívny.
To si ani nebudeme klamať,pretože vyzerá fakt dore,ale to je vlastne jedno.

Na mojej poznámke sa len zasmial,no hneď sa postavil zo zeme a priblížil sa bližšie.
Pritiahol si ma k sebe bližšie a usmial sa.
Potom mi vtisol bozk na líce a ja som mala pocit,že sa mi zastavilo srdce.
No pravda bola taká,že srdce mi bilo ako splašené.
Keď sa toto bude diať,tak nebudeme len pri tých kamarátov,ako sme sa dohodli.

,,To bolo za čo?",spýtala som sa prekvapene a on sa len usmieval.
,,To bolo za to,že si mojím svetlom,ktoré mi žiari v mojom živote,takže jednoducho som rád,že si tu a užívaš si somnou chvíle,ktoré budú pre mňa nezabudnuteľné,"povedal pokojne a mne zahrialo pri srdci.
Keď je taký sladký,tak je jasné,že ma to zahreje pri srdci.
Usmiala som sa a on ma nežne pohladil po líci.
Prečo sa toto musí diať?Prečo mi srdce ide vyskočiť z hrude?
To nemôžem byť aspoň na chvíľu kľudná?

Zrazu mi zazvonil mobil a ja som sa prudko strhla,že sa Lucas odomňa oddialil a hovor som hneď prijala.
Ani som nepozrela,že kto volá.
,,Esther,kde si,potrebujeme s tebou rozprávať?",vyhrkol mamin hlas.
,,O čom?"
,,Je to dôležité,príď hneď domov,"povedala a ja som si povzdýchla.
Pozrela som na Lucasa,ktorý sa na mňa len zvedavo pozeral.
,,Tak fajn,hneď tam budem,"povedala som a zrušila hovor.
Pozrela som na Lucasa,ktorému som sa hneď hodila do náručia a chytila ho okolo krku.
Držala som ho kliešťa.

,,Milujem takéto objatia,"podotkol a ja som sa usmiala,no úsmev mi hneď zmizol z tváre.
,,Budem už musieť ísť,pretože mi matka volala a vraj mi chcú oznámiť niečo dôležité,"povedala som a on len prikývol a vtisol mi bozk na líce.
Znova som mala pocit,že mi srdce vyskočí z hrude.
Ako dlho toto bude ešte trvať?
Nepáči sa mi to,ale zároveň sa pri tom cítim príjemne.

Keď som sa rozlúčila s Lucasom,tak som vyrazila domov.
Celý čas som premýšľala nad tým,že čo je také dôležité,že má museli volať domov.
No tak či tak,by som šla čoskoro domov,pretože von je chladno a začína zas snežiť.
Takže som aj celkom rada,že budem v teple,no je mi ľúto,že tu somnou nieje teraz Lucas.
Od tej doby,čo vieme o svojich citoch,tak sa všetko zmenilo.
Moje srdce ide vyskočiť z hrude,keď som s ním a aj keď sme sa dohodli,že budeme len najlepšími kamarátmi,tak stále sú tu city.
Nedokážem ich poprieť a to je to najhoršie.

Hneď ako som prišla domov,tak som zo seba strhla ten kabát,ktorý bol hrubý a bolo mi v ňom príjemne von,no tej zimy,čo bola teraz,tak ma to celkom pred chladom neuchránilo.
Vstúpila som do obývačky,kde už ma očakávali rodičia.
Obaja sedeli na gauči a mali vážny výraz v tvári.
Asi sa niečo vážne stalo.

,,Tak som tu a počúvam,"vyhrkla som a prisadla som si k nim na gauč.
Bola som celkom v strese,pretože ich pohľady fakt vyzerali tak,ako keby sa naozaj niečo vážne stalo.
,,Možno sa ti to páčiť nebude,ale my s ockom sme dostali ponuku pracovať v Los Angeles a je to fakt dobrá práca a dosť dobrý je tam plat a tak sme sa rozhodli,že sa tam najskôr presťahujeme,pretože fakt takúto ponuku nedostaneme len tak z dňa na deň,"vyhrkla matka a ja som len neveriacky nanich hľadela.
Cítila som v sebe smútok,sklamanie a neviem opísať aké ešte pocity,ale určite to nič nesúviselo s radosťou.
Naopak bola som veľmi sklamaná.

,,Ja nikam nejdem,mám tu kamaráta a kamarátku,ktorí sú pre mňa dôležití,takže nikam nepôjdem,"vyhlásila som rozhodne a postavila sa z gauča.
,,Zlatko,o tom sa rozprávať nebudeme,za mesiac odchádzame a ideš s nami,či sa ti to páči alebo nie,"odvrkol otec a mne v tú chvíľu začali tiecť slzy po tvári.
Nedokázala som sa zmieriť s tým,že opustím svojho najlepšieho kamaráta.
Nedokážem sa zmieriť s tým,že nechám tu Noemi.
Nechcem ich opustiť.
Nechcem byť bez nich.
Jednoducho tu sa mi to páči a oni to musia pochopiť.
Ale nakoniec mám len 16 a naši sú ešte stále zodpovední.
Ach,kiežby som mala 18......

Ďalšia časť.
Tak čo myslíte,naozaj sa Esther odsťahuje preč?Naozaj opustí najlepšieho kamaráta a najlepšiu kamarátku?
Naozaj príde o chalana,ktorý by mohol byť láskou jej života?
Uvedomí si to niekedy?
Alebo to skončí tak,že ich cesty sa už navždy rozdelia?