My best friend is my soulmate

27.kapitola

Na druhý deň....

Práve som na ceste k Lucasovi a rozmýšľam,že ako mu oznámim to,že sa o mesiac sťahujem.
Viem,že ho to zraní a ublíži rovnako ako mne,ale mal by vedieť pravdu.
Nechcem odísť bez slova a tak isto nie bez rozlúčenia.
Aj keď najradšej by som zostala tu a nemenila miesto,no svojich rodičov už nepresvedčím a myslím,že sú ešte za mňa zodpovední.
No nemajú právo mi rozkazovať,pretože mám vek na to,aby som sa rozhodla aj sama,aj keď nemám ešte 18,tak vek 16 je už dostatočný na to,aby som sa dokázala aj sama o seba postarať.

Zrazu som zazvonila na zvonček dverí a chvíľu čakala kým mi niekto otvorí.
Dvere neotvoril Lucas,ale otvorila ich Amanda.Jeho matka.
,,Ach,ahoj Esther,Lucas ťa už očakáva,tak poď ďalej,"povedala z úsmevom a ja som sa tiež usmiala a nasmerovala si to do jeho izby.
V jeho dome som už bola miliónkrát,takže som vedela kde má izbu a našťastie som sa v tom dome nestratila,ale keď bol veľký.

Len čo som siahla na kľučku dverí do jeho izby,tak hneď sa na mňa vyrútil Lucas.
Okamžite ma vtiahol do objatia a napevno ma objal.
Musela som sa na tom až zasmiať,pretože som milovala takéto objatia,aj keď niekedy som mala pocit,že má rozpučí ako nejakú žabu.

,,Som rád,že si zase tu,"povedal z úsmevom a ja som naňho tiež vrhla úsmev,no hneď som sklonila hlavu.
Pri pomyslení na to,že uvidím ho už len mesiac,tak ma to priviedlo do oveľa horšiej nálady.
Nechcela som bez neho byť.
Vždy sme boli spolu a teraz mi chcú rodičia spraviť toto,že sa odsťahujú?
Ako som nanich hrdá,že dostali ponuku na prácu,kde budú mať aj vyšší plat,no aspoň ma mohli nechať u Lucasa.
Naši sú najlepší kamaráti s Lucasovymi rodičmi,tak nechápem,že prečo má nenechajú tu.
Vedia veľmi dobre,že by som sa pri nich mala dobré.

,,Musím ti niečo povedať,"vyhrkla som a opatrne si k nemu sadla na posteľ.
Chytila som ho za ruku a on na mňa len pokojne pozerál.
Nevyzeral,že by bol vystrašený.
,,Čo sa deje Esther?",spýtal sa a ja som sa len zťažka nadýchla.
,,Naši dostali ponuku na prácu v Los Angeles a aj to prijali,čo vlastne znamená,že sa budeme o mesiac sťahovať do Los Angeles,"vysvetlila som a h tu chvíľu sa jeho pokojný výraz zmenil na taký nekľudný,že som sa bála,čo bude nasledovať.

Opatrne sa postavil a jeho ruky boli zaťaté v päsť.
Chvíľu chodil po izbe,ako keby sa snažil prísť na niečo,no bol ticho a rozmýšľal.
Po chvíli konečne pozrel na mňa a povzdychol si.
,,To znamená,že už sa nikdy neuvidíme?",spýtal sa sklamane a ja som len sklonila hlavu.
Opatrne som sa postavila a chytila ho za ruky.
Tentokrát som chcela spraviť niečo,čo by som v živote nespravila.
Chcela som sa dotknúť jeho pier.
,,Neviem či sa ešte uvidíme,ale naši sa tak rozhodli a to je ich definitívne rozhodnutie,takže ja budem musieť ísť a aj keď to bude ťažké,tak obaja to budeme musieť zvládnuť a možno jedného dňa sa uvidíme,ale určite ťa prídem pozrieť cez letné prázdniny,"povedala som pokojne,no on len sklonil hlavou a bolo naňom vidno,že je z toho smutný.
Aj ja som z toho smutná.

Zrazu som začula zvonček a uvedomila som si,že sem prišli asi naši,pretože hovorili niečo o tom,že plánujú ísť navštíviť Lucasovich rodičov.
No ako myslia.
Aspoň sa porozprávajú.

O chvíľu už bolo počuť hlasy mojich rodičov,čo moje obavy fakt boli správne.
,,Vážne chceš odísť?",spýtal sa opatrne a ja som sa len zťažka nadýchla.
,,Vieš veľmi dobre,že nie,chcem ostať tu a dokončiť s tebou školu,ale ak odídem,tak sľubujem,že sa nič nezmení,"povedala som,no sama som z hĺbky duše vedela,že to nieje pravda.
Vedela som,že ak sa naše cesty rozdelia,tak už to nikdy nebude také ako predtým.
Každý si pôjde vlastnou cestou a začne svoj život.
Takže musím prijať to,že život ide ďalej.

,,Vieš,že toto nieje navždy Esther a aj keď sme si sľúbili,že budeme stále najlepšími kamarátmi,tak vieš,že to nieje pravda,"povedal a ja som len prikývla.
Po tvári mi začali tiecť slzy.
Ešte mesiac a potom to všetko skončí.
Naše cesty sa rozdelia.
Aj keby som ostala,tak určite by sa to isté stalo,pretože obaja chceme ísť teraz na iné vysoké školy.
Viem,že keď sme boli malí,tak sme si dali sľub,že pôjdeme obaja na rovnaké školy,no teraz je to iné.
Obaja dospievame a naše záujmy sa začínajú meniť.
Život je takýto,že deti dospievajú.

,,Ja viem Lucas a konečne to tak chápem realistický,pretože obaja dospievame a každý chce od života teraz niečo iné,už niesme malé deti,už niesme tie deti,ktoré si dali sľub,že zostanú spolu navždy,aj keď som vždy videla budúcnosť takú,že to budeš ty,kto bude pozerať ako dospievam,chcela som,aby si to bol ty,kto bude na mojej svadbe,no teraz je všetko inak,"povedala som zo sklonenou hlavou,no on mi pozdvihol opatrne hlavu tak,že sme si hľadeli do očí.

,,Nebuď smutná Esther,viem,že jedného dňa sa ešte stretneme,"povedal a ja som sa len usmiala.
Ten jeho optimizmus má vždy dostal do dobrej nálady.
,,Posledný mesiac si musíme užiť,"zvolal a drgol do mňa.
Na to som stratila rovnováhu a spadla som na zem.
Hneď sme sa na tom začali smiať,pretože obaja sme vedeli,že takéto podripovačky obaja milujeme.
Ale musím byť realistická a musím myslieť na to,že čo sa bude diať v nasledujúcich mesiacoch....
Musím ten odchod ešte oznámiť Noemi,ktorá neviem ako bude reagovať,ale snáď s ňou zostanem v kontakte.....

Ďalšia časť.
Nebojte sa,jej odchodom príbeh ešte nekončí😉.
Mám toľko nápadov na tento príbeh,že tých častí bude ešte viac.