My best friend is my soulmate

32.kapitola

Keď som sa vrátila domov,tak som si šla dať hneď sprchu.
Dnešok som precestovala až až,takže naozaj tu sprchu potrebujem.
Okrem toho zachvíľu ku mne príde Zane,takže to je ďalší dôvod prečo sa mám osprchovať.

V sprche som strávila si necelú polhodinu,kým som sa konečne odhodlala vyjsť z tej sprchy.
Na seba som len hodila uterák a tak som sa vybrala do svojej izby,kde som sa zamkla.
Síce rodičia už môj život tak nekontrolujú ako kedysi,pretože už mám 19 a už dávno som dospelá.
A som aj rada,že chápu to,že už niesom malé dieťa.

Viete aký je môj najhorší zvyk?Teda skôr bol?To,že keď som mala ísť niekde,alebo som niekoho čakala,tak som si vôbec nevedela vybrať niečo na seba.
A teraz to mám tak isto.
Stojím pred šatníkom už asi dobrých 5 minút,no môj pohľad prešiel na kraťasy a top.
Tie veci mám ešte od strednej.
Snáď sa do nich ešte zmestím a tak zistím,že či som nepribrala.

Našťastie som sa teda do toho zmestila a keď som bola hotová,tak som si šla spraviť aspoň jemný makeup,aby som nevyzerala ako nejaká múmia.
Kruhy pod očami som našťastie nemala,pretože tie mám len ráno,ak sa nedobre vyspím a okrem make-upu som si ešte dala špirálu a linky.
Pery natrela jemným leskom.
Viem,že toto všetko bolo zbytočné,pretože nikam nejdem a ostávam doma,ale predsa pred svojím priateľom musím vyzerať dobre nie?

Rodičia sú v práci a do tej práci sú tak zažratí,že si skoro ani vôbec nenájdu vás na mňa.
Vôbec neľutujú,že sme sa sem dávno presťahovali,pretože tá pravá ich tak náramne baví,že by to robili aj po celý zvyšok života.
Aj som rada,že ich to baví.
Ja mám tiež už svoj vlastný život a už by som teda s rodičmi žiť nemusela.
Mohla by som sa konečne presťahovať,no to budem asi riešiť všetko po škole,keďže teraz idem na internát.
Teda o mesiac tam idem.

Zrazu mi prišla sms od Zana,že má čaká už von pred dverami,že mám mu ísť otvoriť.
Sakra,ani som si neuvedomila,že som zamkla dom.
Rýchlo som sa z izby vytackala po schodisku dole a hneď šla mu otvoriť.
Prvé čo bolo,ako som otvorila dvere,boli jeho nežné bozky,ktoré som cítila na krku a na perách.
Milovala som jeho bozky.

,,Niečo som ti priniesol zlato,"povedal z úsmevom a zrazu niečo z krabičky vytiahol.
Bola to malá krabička.
Zrazu si preodmňa kľakol a otvoril krabičku.
V tej krabičke sa nachádzal nádherný prsteň,ktorý musel stáť neuveriteľne veľa.
Ale je vážne nádherný.
Krajší som ešte v živote nevidela.

,,Vezmeš si ma zlato?",zaznela otázka a mne po tvári začali tiecť slzy.
Boli to slzy šťastia.
Srdce mi poskočilo od radosti a musela som sa len usmievať.
Tak predsa sa budem vydávať.
Vždy som chcela mať svadbu a teraz keď sa mi tá možnosť naskytla,tak uvažujem.
Mám povedať áno?
Je to správne rozhodnutie?
Čo ak sa naše manželstvo rozpadne?
Čo ak nám to nevyjde?

Chvíľu som myšlienkami premýšľala nad tým,že aké sú manželstvá.
Viem,že žiadne manželstvo nieje dokonalé a viem,že v ňom budú hádky a konflikty,ale to všetko záleží na nás,ako sa k tomu postavíme.
Ak je to láska,tak ani tie najväčšie prekážky nás nerozdelia.
Mám tomu dať naozaj šancu?
No zrazu som si spomenula na moje minule ja.
Ako keby sa z ničoho nič vrátilo späť aj moje staré ja,ktoré chcelo svojho najlepšieho kamaráta.
A čo bude s Lucasom teda?Naozaj už nieje významnou súčasťou môjho života?
Naozaj moje srdce už naňho zabudlo?

,,Áno vezmem si ťa,"vyšlo zo mňa a v tú chvíľu som vedela,že som sa rozhodla správne.
Na to sa len usmial a rýchlo ma vtiahol do objatia.
Prsteň mi nasadil na prstenník a hneď ma vášnivo pobozkal.
Musela som sa usmievať,pretože sa budem vydávať.
To je fakt skvelá novinka.
Kiežby sa to dozvedela aj Noemi.
No zaujímalo by ma,že ako sa darí jej.

,,Ale svadba až po vysokej,"povedala som a on len nadvihol obočie.
,,To mám čakať 4 roky?"
,,Nejaký problém?"
,,Nie v pohode,"povedal a usmial sa.
Bolo na ňom vidno,že je z toho nadšený a ja som bola tiež.
Apsoň,že mám dokonalého snúbenca,ktorý má vždy dokáže rozosmiať aj keď je to nemožné....

No,tak čo hovoríte na túto časť?