My best friend is my soulmate

29.kapitola

Dnes je deň,kedy odchádzam.
Práve dnes všetko končí a začne niečo nové.
Úprimne sa toho bojím,pretože začínam nový život bez najlepšieho kamaráta.
Vždy som bola zvyknutá na to,že on vždy bude somnou,ale teraz to vyzerá tak,že si budem musieť zvyknúť na jeho neprítomnosť.
Okrem toho dospievame a je to normálne,že každý si bude život svoj život.
Už niesme predsa malé deti a aj keď stále vo mne bude tá časť,ktorá ho bude ľúbi,no jednoducho tú časť musím potlačiť.
Musím tie city pochovať,pretože obaja budeme žiť niekde inde.
Obaja budeme si žiť vlastné životy a nebude správne,ak bude jeden z nás k tomu druhému ešte stále niečo cítiť,aj keď sme sa dohodli na tom,že ostaneme najlepšími kamarátmi.
To,že sa takto dohodneme,neznamená,že tie city aj zmiznú.
To tak vôbec nieje.
Len si ujasnime veci,ktoré teraz niesu pre nás vhodné,teda skôr,na ktoré niesme pripravené.

,,Máš všetko zbalené?",spýtala sa matka,keď som zišla dole schodmi z cestovným kufrom.
,,Hej mám,inak by som tu ešte nebola,"odvetila som a zťažka sa nadýchla.
Pozrela som sa do zrkadla a spomenula si na ten deň,keď sme sa do tohto domu nasťahovali.
Bola som ešte malá a chodila som do škôlky.
Už je to dosť dávno a je neuveriteľné,ako ten čas rýchlo letí.

V zrkadle som zrazu zbadala to malé dievčatko,ktoré tu pred 13 rokmi stalo.
Už je to 13 rokov.
Po tvári sa tomu dievčatku skotuľala slza,ktorú si hneď utrela a usmiala sa.
V ruke držala plyšového medvedíka,s ktorým strávila celé svoje detstvo.
Bol to jej verný plyšák,ktorý jej dodával každú noc,keď sa bála,istotu.
No teraz tu už stojí 16 ročná puberťačka,ktorá začína žiť iný život.
Odchádza skúšať niečo nové.

Zrazu niekto zaklopal na dvere a to má hneď vtrhlo z myšlienok.
Prudko som sa k dverám dotackala a pred dverami stal Lucas.
Srdce sa mi prudko rozbušilo.
Dvere som opatrne pootvorila a chvíľu som ho skúmala pohľadom.
,,Prišiel som sa rozlúčiť a napísal som ti tento list,ktorý si prečítaj až v lietadle,"povedal a hneď mi do rúk podal obálku,v ktorom bol ten list.
Len som sa zťažka nadýchla a usmiala sa.
Cítila som,že sa každú chvíľu rozplačem,no chcela som byť silná.
Viem,že to dokážem.

,,Budeš mi veľmi chýbať Lucas,"zašepkala som a opatrne sa pozrela za seba,aby som zistila,či nieje tam nikto,aby nás počúval.
Na to sa len usmial a chytil ma za ruku.
,,Poďme na chvíľu von,"povedal a kývol hlavou.
Opatrne som si obula tenisky a výšla von.
Von bolo ešte chladno,pretože je ešte len začiatok decembra.

,,Ale aj ty mne budeš veľmi chýbať a nevieš si to ani predstaviť ako,"povedal a mne sa rozžiarili oči.
Musela som sa usmievať,aj keď najradšej by som sa teraz rozplakala a hodila sa mu do náručia.
Lenže už niesom tá malá Esther,ktorá to robila.
Už niesom malé dieťa a myslím,že z toho som vyrástla.
Obaja sme vyrástli z niečoho a teraz sú z nás iní ľudia.
Aj o pár rokov,keď sa znova stretneme,tak podľa mňa z nás budú iní ľudia.

,,Hlavne nikdy na mňa nezabudni,"žmurkla som naňho a on sa len zasmial.
,,To ti sám môžem sľúbiť,pretože to sa nestane,"zasmial sa a ja som sa len usmievala.
Potom ma vtiahol do objatia a objímal má tak pevne,že má skoro rozpučil.
No milovala som takéto objatia od neho.
Robil to tak,že by ma to nebolelo a aby mi to bolo príjemné.
Chvíľu ako sme sa objímali,tak som rozmýšľala nad citmi,ktoré k nemu ešte stále mám.
Musím ho aspoň raz a naposledy pobozkať,pretože je to možno posledná možnosť,ktorú mám.

No hneď ako som sa odtiahla,tak som to nestihla spraviť ja,pretože jeho ruka má chytila sa lícnu kosť a spojil naše pery.
Konečne.
Jeho pery boli tak sladké,jemné,plné a hlavne naplnené láskou a vášňou.
Bol to najkrajší pocit v mojom živote....
Síce som si nikdy nemyslela,že by sme sa pobozkali,no stalo sa.
Snáď to bude spomienka,na ktorú nikdy nezabudnem...

,,Je čas ísť,"zvolala matka a tým nás od seba dostala.
Bola som rada,že si nás nevšimla ako sa bozkávame.
Neviem či to bol bozk na rozlúčku,alebo bozk,že by medzi nami mohlo niečo vzniknúť.
No najskôr bude to tá prvá možnosť.
Hneď sme nabrali kufre do auta a potom som pozrela na Lucasa.
Stál pred mojím domom a sledoval ako dávam kufor do auta.
Bolelo ma ho takto vidieť.
No všimla som si aj to,že na tvári ma slzy.
Ach,chudáčik.
Opatrne som k nemu podišla a pevne ho objala.
Nakoniec som sa rozplakala aj ja.
Bude to veľmi bolieť,ale obaja musíme to brať tak,že je to zároveň začiatok niečoho nového.

,,Zbohom Esther,"zašepkal a ja som len preglgla.
Tieto slová bolo pre mňa dosť ťažké vysloviť,no musela som sa odhodlať a povedať to.
,,Zbohom Lucas,snáď budeš v živote šťastný,"povedala som pokojne a potom sa od neho vzdialila a kráčala smerom k autu.
Musela som si hneď utrieť slzy,ktoré som mala na tvári.
Nechcela som ich však mať už,pretože by to znamenalo,že by ma to trápilo aj v novom živote.
Síce chcem ho mať stále v živote,no už to nebude také ako kedysi.
Toto bolo asi naposledy,čo som ho videla.
Zbohom Lucas...

Ďalšia časť.
Áno,síce je toto trochu tak smutné,ale toto ešte nieje koniec ich príbehu.
Ešte v ich živote bude toľko prekážok a uvidíme,ako to nakoniec skončí....