My best friend is my soulmate

40.kapitola

Občas máme pocit,že nás myšlienky ničia,pretože ak máme človeka,na ktorom nám veľmi záleží,tak myšlienky o tom,čo sa môže stať nás ničia.
Existuje niečo ako osud?Veľa ľudí sa pýta,že či existuje niečo také ako je osud,no ja si myslím,že áno.
Ak dvaja ľudia majú byť spolu,tak jedného dňa budú,aj keby sa ich cesty na čas rozišli.
Síce ja som nebola ten typ človeka,že by som verila na niečo také,no už som to zažila.
Osud mi pripravil do života osobu,na ktorú nikdy nezabudnem.
Ani po tých rokoch som tú osobu neprestala milovať a najhoršie je na tom,že som kvôli tomu ublížila človeku,krorý má naozaj milovala.
No o tomto živote je.
Ak je nám súdené byť v živote toho druhého,tak máme byť spolu.
Ak si cestu vždy k sebe nájdeme,tak patríme k sebe a nikdy sme sa rozdeliť nemali.
Toto je skutočnosť a ja práve neviem čo mám robiť....

Práve sedím vo veľkej hale,kde už sedia všetky moji spolužiaci.
Čakáme na triednu profesorku,ktorá nám ma doniesť nové rozvrhy a zoznámiť sa s nami.
Keď som po prvý krát dnes videla svoju triedu,tak som odtiaľ chcela vypadnúť,no možno to budú fajn milí ľudia.
Veď už predsa niesme deti a tak isto už sme zodpovední dospelí,ktorí sú už na vysokej škole.
Čoskoro si možno založíme aj rodiny a začneme žiť svoje životy,no a práve preto mám pocit,že to tu bude všetko iné.

Sedím vedľa nejakej spolužiačky,ktorá si niečo zapisuje do diára.
Občas sa na mňa pozrela,pretože som hľadela naňu,no nič nepovedala a ďalej písala.
No snáď bude to dievča aspoň fajn.
Keď do triedy vstúpila profesorka,tak sa nám pozdravila slušne a zodpovedne a my sme spravili to isté.
Veď sme už dospelí ľudia,tak na čo by sme sa mali hrať.
Toto už nieje stredná škola a myslím,že každý z nás už dospel a svoje mladšie nechal v minulosti.
No keby sa to dalo aspoň povedať o mne.

Tento deň začal veľkom v pohode,pretože sa každý musel prestaviť nahlas pred celou triedou.
No to nebolo pre mňa až také zle,pretože som s tým mala skúsenosti na stredných školách.
Okrem toho niesom ten typ človeka,ktorý by sa hanbil vystúpiť pred kolektívom alebo niečo také.
Veď som predsa na pedagogickej vysokej škole,čo znamená,že musím sa tu správať aj tak.
Okrem toho prvacké triedy sú tu 2,takže Zane bude v tej druhej triede.
No ja som aj celkom rada,pretože by to nebolo dobré preňho.
Ublížila som mu a chcem,aby sa trochu upokojil,aj keď sám mi povedal,že to chápe.
Povedať mi to tak mohol,ale vo vnútri to tak cítiť nemusel.
Mohlo ho to veľmi bolieť a práve preto bude najlepšie,ak sa nebudeme stretávať vôbec.
Nehovorím,že to tak musí byť navždy,ale aspoň do tej doby,kým nebude z toho vyliečený.

Keď konečne skončil deň v škole,tak som sa okamžite pobrala na internát.
Na izbe už bola Dominika a keď som sa od únavy hodila na posteľ,tak sa má začala vypytovať na to,aký bol prvý deň na vysokej škole.
Musela som k nej byť úprimná a tak som jej len odvetila,že celkom fajn,no čakala som,že to bude lepšie.
Ale šak snáď si zvyknem.

,,Tak čo,dnes do klubu nepôjdeme?",žmurkla na mňa Dominika a ja som si len povzdýchla.
,,Neviem dnes asi nie,"povedala som opatrne a vytiahla z kabelky mobil.
Šla som scrolovať Instagram,no keď som tam šla,tak mi prišla hneď správa od Lucasa.
Ach pána beka.
Srdce sa mi rozbušilo a ja som nevedela,že čo mám robiť.
Dominika si očividne všimla,že sa niečo stalo,pretože sa na mňa uškrňala.
,,Si nejaká červená,tak čo sa stalo?",podripla a ja som sa len nadýchla.

,,Napísala mi,"vyhlásila som prudko a ona len pribehla a schmatla mi mobil z rúk.
Sms mi prečítala okamžite nahlas.
,,Chce sa s tebou stretnúť a porozprávať,"vyhrkla so smiechom a ja som len prekrútila očami a vzala si späť svoj mobil.
,,No to mi došlo,ale neviem či to mám prijať alebo nie."
,,Rob to,čo cítiš a čo považuješ za správne,ale každopádne nasleduj svoje srdce,"povedala z úsmevom a ja som len prikývla.

S Lucasom sme sa dohodli na tom,že sa stretneme dnes o 17:00 pred klubom.
Síce nepôjdeme do klubu,ale bude najlepšie ak sa stretneme na mieste,kde sme sa po prvý krát po 4 rokoch stretli.
Ale každopádne mám z toho znova strach.
Bojím sa.
Neviem čo mám robiť.
Viem,že sa znova správam ako tá mala puberťačka,ktorá si nechcela priznať,že k najlepšiemu kamarátovi niečo cíti,ale ja som jednoducho už taká.
,,Vidím,že si nervózna Esther,ale poviem ti tak,že buď odvážna,pretože si dospelá žena a si na vysokej,tak by si mala sa konečne tomu postaviť,pretože už niesom malá,"povedala rozhodne Dominika,keď si všimla môj nervózny výraz tváre.

Mobil som hneď vypla a hodila ho na na nočný stolík.
Viem,že by som mala byť zodpovedná a v tom má aj Dominika pravdu,ale ak sa tomu poddám,tak to môže dopadnúť zle.
Ale myslím,že Dominika má pravdu.
Musím jednať ako dospelý človek a nie ako to dievča,ktorým som kedysi bola.
Už niesom to dievča,pretože už som dospela a som žena a myslím,že je čas riešiť veci ako dospelý človek.

,,Ja viem a máš pravdu,takže dnes sa s ním porozprávam a musím to brať už ako dospelá žena,pretože si sama povedala,že už niesom malá a máš pravdu už nie,"povedala som z úsmevom a ona sa len rozosmiala a začala tlieskať.
,,Konečne niekto pochopil moje rady joj,ja som sa taká rada,"zvýskla a potom sa pobrala do sprchy.
Áno,mám sa správať ako dospelá a teraz sa pritom Dominika správala ako dieťa.
No tak to by sme obe sa mali začať správať dospelo....

Ďalšia časť.
Čo si myslíte o tom?
Ako to celé dopadne?
Budú mať títo dvaja šancu na vzťah,alebo to nechajú tak a budú len kamarátmi?